Ešte v tú noc sa hŕstka celyngarských bojovníkov vrátila na onokrvavé miesto pre telo nebohého veliteľa.
Posledná rozlúčka sa konala hneď na druhý deň po raňajkách.Vystrojili ju neďaleko hradu v zátiší živého plotu. Tu medzikoreňnu topoľov bola zem ešte nezamrznutá, teda za jedinú nocuvoľnila svoje objatie, aby v ňom hneď na to prichýlilaMliečnikovo telo.
Sychravé predpoludnie hýrilo farebnosťou kvetín, blikotom sviec aleskom mokrých očí. Veľká diera ospanlivo zívala pod koreňmiprostredného z radu troch topoľov a vôkol nej postávali ľudia;vedno zhrbená jeradská družina; na druhej strane hrobu, akobypriepasti, stál grófov mladý syn, kráľovičov bratranec, shŕstkou ďalších neznámych ľudí. Princov strýko, grófAbunfiero Athlysole z Celyngaru, postával na čestnom mieste zazáhlavím hrobu neďaleko princa Athlysole, Agar ho vtedy prvýkrátzazrel. Jeho črty pripomínali tvár staršieho Rundolfa Druhého,no lemovali ju tmavšie vlasy, akoby sfarbené tôňou a od úst saťahali nepríjemne pôsobiace vrásky, dodávali grófovej tvárivzhľad silnej vypočítavosti. Grófova zavalitá postava sa tesnilav purpurovom fraku s golierom haliacim jeho krátky krk. Neustálepotriasal Philipovou rukou so slovami sústrasti na perách, aby hovzápätí na to potľapkával po pleci. Zatiaľ jeho vlastný syn,Teodeníro Brodský, postával obďaleč. Bol grófovou mladoupodobizňou, avšak plnej tváre a s istými črtami tváre, ktorésa zdali mierne zženštilé. Napokon zopár z nich bolo badať i vtvári jeho korunného bratranca. Z Teodenírovho strnuléhopôsobenia sa dala vyčítať neochota zotrvať na pohrebe človeka,ktorého ani raz v živote nestretol, aj keď sa zavše pokúsil osústrastné kývnutie hlavou.
Mocní sluhovia s predlaktiami umazaní od hliny opatrne spúšťaliMliečnikovo telo do hrobu, sprevádzané hrsťou hliny z princovejpäste, aby ho všemohúca Matka čo najpokornejšie prijala.
Zavalitý Abunfiero Athlysole predstúpil a predniesol reč v menesvojho nezvestného korunovaného brata. Bola stručná a všeobecná.
V mene družiny, s ktorou veliteľ putoval a bojoval v poslednýchokamihoch života, predstúpil Lutnaj. Jeho rečnícky vycibrenýjazyk prítomných dojal. Keď jeho miesto vystriedal princ, slzy užsolili mnohé líca.
Až sa napokon hrobári chopili ťažkých lopát a začali zakopávaťhrob. Zjavili sa dva tucty mužov v tmavých kabátcoch s halenkami as nástrojmi v rukách sa vmiešali medzi smútiacich. Keď pred nichpredstúpil akýsi starý muž, pozdvihli husle k pleciam, veľkéviolončelá opreli o svoje telá a naplnili vzduch hudbou.
Ťahala sa ako čierna smola, preliatá zármutkom, aby ju vzápätívystriedala nádej. Hodnú chvíľu jej prítomní načúvali, až sav dlhých krokoch sprevádzaní poslednými tónmi pomaly rozišli.
* * *
Agar sa prstami dotýkal studených múrov. Čakal, že od toľkýchsviec budú na pohmat priam horieť, veď ich tu tak veľa! No múryostali chladné.
Celyngar bol veľkolepý, presne taký, aký si ho chlapecpredstavoval z Havrancovho rozprávania. Len tie sviece si vo svojejfantázií nevytvoril. Horeli na každom kroku, pripomínajúcstrapce ohnivého hrozna a nezriedka bolo medzi kovovými svietnikmiv tvare ruže či hlavy koní miesta akurát tak na šírku dlane. Akboli pod Celyngarom bane, tak určite sa v ich útrobách ťažiliknôty a všetky tie krásne tapisérie či obrazy ťahajúce sa postenách v komnatách. Pozlátené drevené stropy, klenby a stĺpy,čalúnený nábytok, ťažké závesy pretkávané lesknúcimi saniťami, mäkké koberce, vykladané vázy a čaše, samotnéslužobníctvo v livrejach z drahých látok a s vlasmi stiahnutýmimašľami a ženy i sponami. A hudba, ozývajúca sa odkiaľsi,povznášajúca myseľ, - až Agar skoro zabudol na starosti, ktorého ešte nedávno trápili. Všetci: dvojčatá, Havranec, Lutnaj, bai Žicoň, s ktorým Agar zavše rád prehodil slova, sa kamsiutiahli. Len on jediný sa neprestajne ponevieral po zákutiachhradu.
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Kroniky Anethylgry
Исторические романыo- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.
