Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 4. kapitola IV. časť

- k videu  -začiatok 00:25

Po mĺkvej chvíli, kedy dvojčatá s nezvyčajnou vážnosťou a smútkom pokukávali po Agarovi, sa započúvali do rozhovorov vôkol nich. Agar si uvedomil, že vojaci hovoria o kavalérií cudzích jazdcov:

"Možno nejdú do kráľovstva, možno sa nemáme čoho báť," uvažoval čiernovlasý šermiar, ktorého meno si chlapec výnimočne pamätal, Scílaj z Ľadozeme. "Sotva majú nepriateľské úmysly. Možno chcú hrad iba obísť, veď naša krajina sa Jeradom nekončí."

"Kam by chceli ísť? Do Bielovodskej doliny? Do Čerešian či Vetristého mesta? Čo by tam robili? Kráľovstvo hradom nekončí, ale veľa toho za ním tiež nie je," odporoval mu veliteľ Mliečnik.

"No a čo ak predsa! Čo keď si povyrazili niekam na túru, ponatriasať kosti tak ako my?" ozval sa Gerenad a dvojča ho obdarilo obdivným pohľadom.

Havranec sediaci po ľavom boku kráľoviča však pokrútil hlavou: "Pochybujem."

Vtedy sa pohľady prítomných akoby na povel posunuli naľavo. Len veliteľ našiel odvahu ozvať sa: "Vaša jasnosť, čo vy na to?"

Kráľovič sa strhol zo zamyslenia, ani čo by ho pichla včela.

"Ćože?"

"Och, milý princ, žijete! To je radosť počuť. S ostatnými premýšľame nad tým neznámym zhlukom jazdcov, ktorých sme dnes videli cválať smerom k hradu. Čo vy na to?"

Philip sa vystrel: "Čo si ja o tejto veci myslím?" Jeho hlas znel nezvyčajne prudko. "Prečo ste sa ma nepýtali na názor vtedy, keď sme zišli z cesty? Moja myseľ už nie je schopná takýchto vznešených pchodov."

Veliteľ sa zamračil, "Ospravedlňte ma za moju opovážlivosť, ale to vy ste sa chceli hoc i sám potácať lesom, len aby ste došli domov skôr."

"Ja som sa v tomto lese, v kráľovskom lese, ešte nikdy nestratil, veliteľ."

Mliečnik sa odvrátil. Ignoroval pánove slová a miesto toho sa obrátil na svojich vojakov: "Chlapi, pripravte nocľah." Jeho tvár ostala nečitateľná, no Agarovi sa jeho vrásky zdali byť hlbšie.

Muži sa hneď dvihli a usporiadane sa pustili do príprav na spánok. Vyčistili široký kruh zeme od polámaných halúzok a kameňov a zasypali ohnisko. O pol zvona už každý prosto zaspal tam, kde si ľahol. Niektorí prikrytí svojimi plášťami, iní nie, podľa toho, ako skoro im spánok privrel viečka. Ich chrápanie statočne otriasalo horou.

Len Agar bdel. Ležal pri koreňoch duba a s akýmsi stiesneným pocitom hľadel do jeho koruny. V bruchu cítil bolesť. Vždy sa mu listnaté stromy veľmi páčili, no dnes ich jaksi nedokázal oceniť. Konáre mu pripomínali ruky, ktoré sa skupinu chystali obklopiť a zajať. Keď pozrel nižšie, pred seba, na východnom horizonte zbadal oblohu žiariacu oranžovým svitom. Do rána pritom ostávalo ešte pár chvíľ.