Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 6. kapitola II. časť

"Agar, navlhči plátno."

Miestnosť bola malá, s dvoma posteľami, jedným stolíkom a s takým nízkym lustrom, že si doň všetci udierali hlavy.

Teraz sa striedavo skláňal nad lôžkami ranených v bezvedomí a obväzoval krvácajúce rany kusmi plátna, ktoré pred chvíľou priniesol hostinský. "Podaj mi ihlu a niť, Gerenad. Nájdeš ich v ľavej sedlovej kapse."

"Počuješ ma?"

Gerenad sa nepohol. "Pomôž mu." Držal bezvedomé dvojča za ruku.

"Tvoj pán má prednosť. Nemôžeš to odo mňa chcieť. Musí počkať."

Gerenad pustil bratovu ruku a vyšiel z miestnosti. Cestou vrazil plecom do Lutnaja a z hlasitým prásk za sebou zaplesol dvere.

Chlapec sedel vedľa, objímajúc si rukami kolená. Len včera sa z rozhovorov nad vínom dozvedel, že Lutnaj je synom kráľovho ránhojiča. Jeho počínanie si na Záfučine bolo odrazu odôvodnené. V chlapcových očiach sa stal piatym najdôležitejším vojakom v družine po princovi, veliteľoch a Havrancovi.

"O chvíľu tu bude zas," prehodil ľahostajne Lutnaj, na okamih dvihnúc pohľad od rán.

 Čoraz častejšie Lutnaj kontroloval princov tep na zápästí. Keď už snáď po desiaty krát položil nehybnú ruku vedľa tela, odrazu sa zarazil. Agar kútikom oka zbadal, ako Lutnaj odhrnul Philipov plášť nad pásom a z opaska nohavíc odviazal malý meštec. "Konečne." Tvár sa mu vyjasnila. "Podaj mi nové obväzy, Agar," požiadal chlapca. Medzi prstami rozdrvil zelenkasté hrudky a niekoľko zrniečok pustil do otvorených rán. Agar mu podal hostinského obväzy. "Ďakujem. Tušil som, že ho niekde musí mať."

"Ten mešec?"
"Hej."

"Čo to bolo v ňom?"

Lutnaj mu už neodpovedal.

Keď sa Agar zahľadel na tmavé rany, videl, ako sa zelené zrnká v nich rozpúšťajú a tmavočervené rany naberajú zelenkavý odtieň. Krvácanie sa zastavovalo a krv na okrajoch začínala zasychať. Lukostrelec na ne priložil čisté plátna.

"Vojdi." Dvere izby sa potichu otvorili a keď Gerenad vošiel dnu, Lutnaj mu nevenoval pohľad. Agar si bol istý, že žiadne klopanie nezačul. "Potrebujem, aby si ho nadvihol." Jediným človekom s týmto právom bol Havranec. No Agar netušil, že je zároveň aj držiteľom titulu vikomta. Zasa musel nad šermiarom pokrútiť hlavou.

Nadvihli ho. Vlhkou ľanovou osuškou stierali krv z kráľovičovej tváre. Dokonca aj vo svetle sviečok bola príliš bledá.

"Kde som?"

Lutnaj náhlivo odložil uterák a posadil sa k záhlaviu postele. "Všetko je v poriadku, Vaša jasnosť. Ležíte v jednej z izieb hostinca Pod dvoma dubmi vo Viničkách, spomínate si? Máte poranenené plecia, rameno a škrabanec na boku. Použil som váš prášok z bielohlávok." Princ s ďalším ťažkým výdychom odvrátil hlavu. "Hemofília je krutá choroba..." veliteľ vstal a vyšiel z izby. Počuli, ako s hrmotom schádza dole schodmi. Ktosi rozbil pohár.

Lutnaj navlhčil uterák a začal čistiť rany dvojčaťu.

"Bude si hostinský žiadať platbu za nocľah?"

"Nie, Vaša jasnosť. Od ľaku nás sám poslal hore, nech vás dáme do poriadku. Asi nebudeme platiť ani za víno."

"Spoznal ma?"

"Hostinský? Ten by ani vlastné víno nespoznal."

"Niekto iný?"

Lukostrelcovi padli do tváre svetlé pramene vlasov, keď sklonil hlavu.

* * *

Noc za okenicami sa zdala byť v druhej polovici, keď Agar ležal na posteli a pozoroval pavúky na strope. Tu v izbách hostinca sa im asi dobre bývalo. Ich tiene skackali v mihote sviečky položenej na nočnom stolíku. Nevedel zažmúriť oka: čo znamená to, že niekto spoznal jeradských utečencov? Hrozí im vari nebezpečenstvo?

"Gerenad, spíš?"

Z vankúša naproti sa dvihla strapatá hlava dvojčaťa. "Nie."

"Počuješ?" Jasne rozoznali vŕžďanie krokov na štrku a tichý šepot. Ktosi prešiel popod ich okno a zastal na rohu hostinca. Nezameniteľný zvuk tasiaceho meča.

Lôžka ranených však boli prázdne. Iba Domirad ležal na svojom mieste. Gerenadova tvár sa v svetle sviečky zmraštila. "Kde sú?" vyrúkol na brata. Nielenže chýbal ranený kráľovič, boli dohodnutí, že v izbe s ranenými ostane i Lutnaj.

"Neviem! Zradili nás, braček!"

Až v predposlednej mal šťastie.

"Doparoma!" Agar otvárajúc dvere vrazil do Žicoňa s plášťom ledabolo prehodeným cez rozopnutú košeľu a obnaženým mečom. Zatiaľ čo sa Havranec na druhej strane izby vykláňal cez oblok: "Zľava šikmá strecha! Bodni, zprava bodni! Pozor! Nie..."

Agar so Žicoňom sa rozbehli k oknu. Sledovali zúfalý Havrancov pohľad.

Okná boli namierené k stajniam. Len pár skokov od drevených stien hostinca padal k zemi porazený Hríb. Z hrude mu výsmešne trčal meč. Na druhej strane dvora v tieni palisád bojovali dvaja šermiari. Šermiarom napravo, ktorý naraz odolával trom s mečmi v oboch rukách, musel byť veliteľ. Chrbtom kryl naľavo bojujúceho Athlysole. Napriek elegancií a vytrvalosti pohybov bolo jeho oslabenie zrejmé...

Odrazu sa okenice zavreli. "Havranec, ak sa ešte raz vystavíš v tom okne, postrelím ťa!"

Havranec udrel päsťou do obločníc, no nepovolili. "Okamžite zmizni spred môjho okna, Lutnaj! Kazíš mne a mojim kamarátom výhľad!" No okno neotvoril.