Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 3. kapitola III. časť

"Hore hlavu! Dnes sme prešli poriadny kus a to je slušné.

"Isteže, od izby až sem, to je veľa aj na rytiera v plnej zbroji," zatrpknuto zvolal Agar buchnúc si päsťou do stehna, ktoré ho akurát len väčšmi rozbolelo. S Lipoňom kráčal po zadnom nádvorí Jeradu, zavesený o jeho rameno. Po každom kroku odfukoval ako tur, potkýnajúc sa na rovnom chodníku. Keď už ďalej nevládal, usadili sa v tieni koruny veľkého duba. Dychom slnka prehriate dni zvestovali príchod leta. Agar si povzdychol: "Prepáč mi, Lipoň."

Ubehlo mnoho času, kým Agar precitol a kým si dostatočne uvedomil svoje zranenia. Dobre si pamätal ten čudný pach v ich izbietke, keď starý felčiar s dlhými, viac šedivými než plavými vlasmi, mu ohmatával predlaktia. Najhoršie podľa jeho slov obstáli pravé plece a kríže, kde útržil sečné poranenia, ktoré mu neskôr spôsobili slabšiu ranovú horúčku. Ostatné škrabance a podliatiny nestáli za reč. Zranenia ho však vyčerpali a cítil sa ako pstruh na suchu.

Asi až po dvoch týždňoch, práve dnes ráno, ho felčiar prepustil v doprovode Lipoňa na prechádzku po záhradách a obzrieť poníka. Keď Agar dnes ráno opäť priložil dlaň k teplým Daminolovým nozdrám a cítil na pokožke jeho dych, rozplakal sa.

Potom dvakrát prešiel celý hrad. V jednej z chodbičiek severného krídla sa mu podarilo Lipoňa striasť a už mu nič nebránilo v hľadaní istých dvier. Nohy ho doviedli až na poschodie horného hradu, kam dosiaľ vkročil iba raz. Prechádzal okolo komnát kráľa a kráľovnej, do ktorých mali povolený vstup len najvyšší lokaji a funkcionári a načúval, za každými hľadajúc chorého kamaráta. Odrazu sa strhol. Múry ho včas ukryli vo svojom tieni, keď spoza rohu vyšiel mrmlajúci kráľ so služobníctvom v závese a rýchlym krokom prešiel popri ňom. Červený plášť plieskal a šepotal za ním. Keď odrazu zastal. Ich pohľady sa stretli a tvár Rundofla II. stvrdla tak, až chlapca zamrazilo.

Nikto sa naňho dosiaľ tak nedíval. Ba ani obchodníci z trhoviska, keď im kradol banány.

"Tu si!" Po dlhom čase, čo Agar sedel schúlený na kamennej dlažbe horného hradu, dvihol hlavu. Pred ním stál Lipoň so zvrašteným obočím, kútikmi úst poklesnutými od vnútorného napätia a rukami zapretými v bokoch. Takého ho ešte nevidel. Vždy on bol ten priateľský, večne veselý, z ktorého tváre nikdy nevymizol úsmev a teraz... Trvalo celé dopoludnie, kým ho Lipoň našiel, čo sa tak chlapec v zákutiach hradu dobre skryl.

Možno aj to ho prinútilo, aby poslúchol.

* * *

Agar začal pomáhať v kráľovskej kuchyni pri príprave jedál. Nie dobrovoľne, lež na početné kamarátove žiadosti. Vraj svet sa pre jedného chudáka nezastaví. Kuchári, nosiči jedál, umývači riadov, kráľovskí ochutnávači, kuchtíci a ostatní boli voči chlapcovi priateľskí a nápomocní, no keď im Agar zatrpknuto neodrážal ich správanie, nechali ho tak. Keď pri umývaní riadov odbil stopku na pozlátenej vínnej čaši, prikázali mu miešať vývary a omáčky. Keď sa mu pokrmy pričasto zrážali, preradili ho k podlievaniu diviny pri pečení. No keď si kráľovská rodina dvakrát sťažovala na spálené mäso, z kráľovských kuchýň ho vyprevadili letiace varechy. Tak skončil ako podávač variech.Keď do kuchyne cez malé obloky dopadali ranné lúče a kráľovské raňajky boli v posledných prípravách, Agar chytro pokrájal rajčiny a ponáhľal sa za Lipoňom.

"To nebol dobrý nápad," hlesol nazerajúc kamarátovi ponad plece, ako zručne obracia vajíčka nad ohňom. Lipoň bol omnoho šikovnejší než on.

"Čo?"

Lipoň pridal opraženú cibuľku a kúsky slaniny.

"Všetko, čoho sa dotknem, zbabrem. Na nič nie som súci a ostatným iba pridávam na robote a starostiach, keď musia naprávať moje chyby," sypal zo seba. "Niekedy mám až dojem, že na hrad prinášam nešťastie."

"Prečo si to myslíš?" okamžite vyletelo z Lipoňa. Svižným pohybom preložil vajíčka na tanier. Odpoveď musel mať pripravenú.

Do kuchyne vkročili nosiči s čistými bielymi rukávmi, vzali tácne a systematicky odchádzali. Zhon na chvíľu končí. Až do obeda. Všetci od najnižšieho kuchtíka až po hlavnú kuchárku si vydýchli.No odrazu sa dvere opäť otvorili a dnu prenikol krik.

"Neslýchané! Nosič pohárov si dovolil odpadnúť! Pošlite nového."

Nasledoval zmätený hluk, jeden vravel cez druhého. Kuchári s unudenými tvárami začali posielať svojich kuchtíkov, no odrazu mal každý plné ruky práce. Lipoň energicky krútil hlavou, keď sa nad ním skláňala jeho matka. Agarovi zovrelo žalúdok, keď sa trocha odvrátila a celkom logicky pozrela naňho.

"Iba tam odnesieš poháre, chlapče."

Keby mu nezvierala rameno, ušiel by. Už v rukách držal veľkú tácňu s cinkajúcimi pohármi, čašami a rôzne pokrivenými nádobami, a čo bolo ešte horšie, až po vrch naplnené tekutinou: čistou vodou, vínom a mliekom. Náhlivo vyšiel von a v dlhej chodbe sa snažil vedľa cinkotu čias začuť ozvenou krokov pred ním.

Dorazil k rozľahlej jedálni. Bola plná vravy, cengotu pohárov, čiaš a príborov. Do nosa mu udrela rovnaká vôňa, akú pred chvíľou cítil v kuchyni. Poslaný jedným z ochutnávačov zamieril k druhému stolu pod oknom. Pri pohľade na kráľovský pár sediaci za vrchstolom sa mu stiahol žalúdok. Chvejúcimi sa rukami pokládol tácňu pred nich. Keď odrazu:

"Ty si tam bol," začul šepkať kráľa tak, aby ho počul iba on. Slnečné lúče prenikajúce cez okná tmavili panovníkovú tvár a ten sa zdal ešte hrozivejší. Kráľ letmo ukázal na prázdnu stoličku po svojej ľavici, ktorá určite patrila jeho synovi. "Vravel som im, že mi ťa nemajú ukazovať na oči."

Chlapcovi sa rozochveli kolená. Čo najrýchlejšie ustúpil od prestretého stola. Už sa zvrtol na päte a chystal sa odísť, keď tácňa, ktorú pred chvíľou doniesol, zasvišťala vzduchom. Bolestivo mu vrazila do tváre a on spadol. Rovno pod stoličky raňajkujúcich.

Nastalo ticho.

Vyštveral sa na nohy a tušil, že v sále vtedy nebolo osoby, ktorá by na seba upútala viac pohľadov, než on. Rozbehol sa pomedzi stoly a prchol zo sály.

Keď za ním lokaji zavreli dvere, do vnútornej strany krídel vletel pohár. Črepiny zaplakali pod prahom.Byť v nemilosti kráľa, ktorého si počas celého svojho života ctil ako slnko na oblohe a viac ako seba samého, to bolo veľa pre detskú dušu. Lipoňovo dohováranie zrazu nenachádzalo odozvy.

Vtedy často sedával v pichľavej slame stojiska pri poníkových nohách a spomínal na časy, keď ešte vedno s ním pásol húsky. Ako mu len vtedy bolo dobre! Nikomu nechýbal a nikto nechýbal jemu. Bol len on, poník, húsky a príroda, nekonečne sa rozpínajúca vôkol neho. Všetko bezvýhradne milujúca, chápajúca a bezodne štedrá. Niekedy, keď večer zaspával, zdalo sa mu, akoby opät cítil sladkú vôňu skosených polí, rozkvitajúcich kvetov. Snívalo sa mu, ako kedysi na cudzom zberal kukuricu a ako ho potom za to starý sedliak naháňal po poli na svojich ťažných koňoch, ktoré len pred chvíľou vypriahol. Ráno sa potom prebúdzal s pocitom chuti obchodníkových jabĺk, ktoré mu kedysi hádzal ponad hlavy nič netušiacich ľudí.

Čoraz častejšie sa pohrával s myšlienkou, že odtiaľto ujde. Na čo čakať? Čo najskôr. Hneď teraz!V pästi zovrel hrsť voňavej slamy a vstal. Oprášil si podstieľku z nohavíc, vyšiel zo stojiska, obzeral sa po poníkovom sedle. Keď si odrazu všimol, že kráľovičovho beluša ktosi včera obriadil.

Ach, nie. Nemôže to urobiť. Či chcel, alebo nie, kráľovič k srdcu malého tuláka prirástol väčšmi, než si on sám myslel. Stal sa jeho kamarátom a kamarátov nemožno opustiť. Nikdy.

Chlapec sediac na slame pod poníkovým tučným bruškom akosi vedel, že kamarát ho potrebuje.