No reason to live

2. časť - „But, I'm not that bastard. I have a heart."

Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré ma pálili na tvári. Pomaly som otvorila oči a pretrela si ich rukou. Zobrala som si mobil, ktorý som mala na stolíku vedľa postele a pozrela sa na hodinky. Je dvanásť hodín. Super, rodičia išli opäť niekde preč, keďže ma nikto nezobudil. Víkendy milujem. Nikto ma nebudí a môžem si robiť čo chcem a môžem spať dokedy chcem.

Postavila som sa z postele a hneď som si to namierila do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a urobila rannú hygienu. Potom som sa postavila na váhu a zistila som, že som schudla jedno kilo. Váu! To je ale pokrok. Toľko irónie.

Vybrala som si rifle a voľné tričko s nápisom ‚Who cares?‘ a obliekla si to. Na ruky som si dala ešte náramky, aby som zakryla svoje ‚rezy‘ na ruke. Aj tak by si to nikto nevšimol, keďže sa o to nikto nestará, ale čo nie je, môže sa stať.

Zišla som dole do kuchyne, kde ma čakal lístok.

Išli sme na chatu. Vrátime sa zajtra ráno. –Otec

Och, super. Takže teraz ma už radšej ani nebudú nikde brať.

Povzdychla som sa, papier odhodila do koša a vybrala som si z chladničky jogurt, do ktorého som si nasypala vločky. Nechutilo to najlepšie, ale nechcem sa prejedať. Predsa len chcem schudnúť.

Keď som dojedla, tak kelímok som vyhodila a lyžičku umyla.

Obula som si čierne conversky, zobrala kľúče od mojej novej motorky a išla som do dielne.  

Dielňa je také naše miesto s otcom. Keď som bola malá, tak sme boli na prechádzke a našli sme starý sklad. Stále, keď sa otcovi pokazilo auto alebo niečo, tak to priniesol sem a spolu sme to opravili.

Keď som došla pred dielňu, tak som otvorila veľké železné dvere a vošla dovnútra. V strede stála krásna biela Yamaha R6. Stála som tam s otvorenými ústami. Bola dokonalá a určite nebola lacná. Prešla som ku nej a prešla som po nej prstom. Stále som tomu nemohla uveriť.

Nasadila som si prilbu na hlavu a sadla si na motorku. Kľúč som zastrčila do zapaľovania a otočila ním. Krásny zvuk motorky bolo počuť určite na kilometre ďaleko.

Na motorke som jazdila celé hodiny, až dokedy mi nezasvietilo červené svetielko, ktoré upozorňovalo, že mi dochádza benzín. Zastavila som na najbližšej benzinke, kde som natankovala.

Keď som išla zaplatiť, tak som videla .. Nie, to nemohol byť on. Bieber? Ach, prečo sa o to vôbec starám. Chlapci ma nezaujímajú a výnimkou nie je ani Bieber. Rýchlo som zaplatila a vyšla vonku. Po ceste som si dávala peniaze do peňaženky a do niekoho som náhodou narazila. Drobné sa mi rozsypali na zem.

„Prepáč, nechcela som.“ Až keď som sa pozrela na neho, tak som si uvedomila, že ten, do koho som narazila bol Bieber. Radšej som od neho odvrátila zrak a sklonila sa na zem, kde som začala zbierať peniaze.

„Nevadí. Počkaj, pomôžem ti.“ Povedal a zohol sa ku mne.

„Nemusíš mi pomáhať.“ Povedala som mu, na čo on len nechápavo pozrel na mňa. Radšej som to nechala tak.

„Nech sa páči.“ Povedal, keď mi podával peniaze do ruky a usmial sa na mňa. Ja som mu úsmev opätovala.

„Ďakujem.“ Zamrmlala som, na čo sa on opäť usmial.

Keď som bola už pri motorke, tak som započula ten odporný smiech. Ten smiech patril iba jediného človekovi. Liamovi. Preboha, čo on tu robí? Len nech si ma nevšimne. Prosím, prosím, prosím ..

„Ale, ale. Koho to tu máme. Tučniačik náš.“ Bože, za čo ma to trestáš?

„Daj mi pokoj.“ Povedala som a otočila sa na neho a až vtedy som si uvedomila, že stojí rovno predo mnou.

„Prečo? Mňa baví ťa provokovať.“ Povedal s úškrnom na tvári. Radšej som ostala ticho a otočila sa od neho preč.

„Prečo odchádzaš? Ja som s tebou ešte neskončil.“ Chytil ma za zápästie ja som sa hneď mykla.

„Ale ja som s tebou už skončila.“ Povedala som a snažila sa ukončiť túto o ničom konverzáciu.

„Vieš, nemala by si sa rezať. Je to nebezpečné. Mohla by sa ti vyšmyknúť ruka a náhodou sa zabiť.“

„Myslím si, že by si usporiadal oslavu na to, že som umrela a na mojom pohrebe by si tancoval od šťastia.“ Povedala som ironicky a on sa znovu len zasmial.

„Ale .. Nie som až taký bastard. Mám srdce.“

„Ou, nevedela som, že aj mimozemšťania majú srdce.“ Povedala som a už som to fakt pri ňom nevydržala. Otočila som sa preč od neho, nasadila si prilbu a nasadla na motorku.

„Možno by som ťa mohol zapísať k psychologičke, alebo rovno na psychiatriu! Možno tam by ťa mal niekto rád..“ už som len počula, ako na mňa kričí, keď som sa vzdiaľovala.

Keď som dorazila do dielne, tak som tam vystúpila z motorky a odložila prilbu. Na dnes toho bolo už dosť. Zatvorila som  tie veľké železné dvere od dielne a odišla som.

Bola som dosť hladná, tak som po ceste domov sa zastavila ešte v McDonalde. Prišla som ku okienku a objednala si hranolky, cheeseburger, hamburger, chicken nuggets a k tomu ešte veľkú colu.

Keď som to všetko zjedla, tak som odišla domov.

Keď som dorazila domov, tak som si sadla na gauč, zapla si hudbu a rozmýšľala som.

Nenávidela som sa za to, že som toho toľko zjedla. Veď som chcela predsa chudnúť, preboha! Prišlo mi z toho všetkého zle. Nemohla som uveriť, že toľko som toho zjedla. Niektorí ľudia, by toto všetko zjedli za týždeň a nie na večeru. Už som to nemohla vydržať.

Išla som na záchod, naklonila sa nad misu a strčila si prsty do hrdla. A všetko to išlo von. Bolo to nechutné, ale bola som rada, že je to všetko vonku. Bol to jediný spôsob.

Keď to všetko vyšlo zo mňa, tak som si opláchla ústa a vyčistila si zuby, aby som sa zbavila tej nepríjemnej chute v ústach.

Išla som do kuchyne, kde som si dala pohár vody a potom som odišla do obývačky, kde som asi do desiatej večer pozerala film.

Išiel Zápisník jednej lásky. Ten film ma vždy dokázal rozplakať. Vždy som dúfala, že sa nájde aj pre mňa nejaký dokonalý muž, ale asi si to iba namýšľam.

Keď skončil film, tak som išla do kúpeľne, kde som sa osprchovala a s uterákom okolo tela som išla do svojej izby, kde som si na seba obliekla pyžamo.

Išla som do kúpeľne, ktorú som mala v izbe a opäť som vytiahla tú pre mňa známu vec. Pozrela som sa na to a rozhodovala som sa, či to mám urobiť. Spomenula som si na tie Liamove reči a rozhodla som sa to urobiť. Priložila som žiletku k svojmu stehnu na nohe. Predsa tam to aj tak nikto neuvidí. A potiahla som. Potom znovu a znovu, až dokedy som mala skoro celú nohu od krvi. Cítila som sa po tom lepšie. Prešla som si po tom prstom a pozrela sa na krv, ktorú som mala na prste. Nenávidela som sa za to, čo som urobila. Asi by som fakt mala ísť na tú psychiatriu.

Okej, nie je to až také dlhé, ako som chcela, ale ponáhľam sa na pohreb, takže som nemala veľa času. Včera som nebola doma, takže som nemohla písať. Dnes večer idem ku babe, zajtra idem na celý deň do Maďarska, v piatok som u baby a nebudem tam mať notebook a cez víkend sa musím venovať sesternici a bratrancovi, pretože prišli z Česka. Takže časť bude až v pondelok. Aspoň dúfam. Písať môžem len vtedy, keď som sama doma, lebo rodičia mi to zakazujú. Mám depkárske obdobie, takže nečakajte nejaké happy časti. :) Ďakujem všetkým, ktorí to čítajú. :) VOTE a KOMENTY potešia. ♥