No reason to live

6. časť - „I am strong."

Otvorila som oči a pozrela sa okolo. Sedela som na zemi v kúpeľni. Okolo bola krv. Pozrela som sa na ruku a hneď som si spomenula na včerajšok. Postavila som sa a poupratovala to tam.

Pozrela som sa do zrkadla a skoro som dostala infarkt. Oči červené, napuchnuté a rozmazané.

Dala som si zo seba dole všetko oblečenie a vliezla do sprchy. Zapla som si vlažnú vodu, pod ktorej prúdom som sa uvoľnila. Namydlila som si celé telo a neskôr a tvár a potom to zo seba všetko zmyla.

Vyšla som z kúpeľne len s uterákom okolo tela. Prišla som ku šatníku a pozerala sa, čo si mám obliecť. Keďže sa na pohreb chodí v čiernom, tak som mala výhodu, pretože ja inú farbu ako čiernu ani nepoznám. No, nájde sa zopár farebných vecí v mojom šatníku, ale nie je to nič extra.

Vybrala som si čierne šaty, ktoré mi boli po kolená a okolo pásu mali hrubý opasok, takže ma to trošku zoštíhľovalo. K tomu som si vybrala čierne lodičky a čierne návleky na ruky, aby mi zakryli moje rezy.

Prišla som pred zrkadlo a skonštatovala som, že sa musím nutne namaľovať, pretože ak by nie, tak by všetci ľudia dostali infarkt a za to ja nechcem byť zodpovedná.

Na tvár som si dala trošku make-upu, na oči som si dala čiernu linku a špirálu a na pery som si dala svoj sýto červený rúž. Perami som urobila ‚puk‘, aby sa mi rozotrel všade.

Pozrela som sa na hodinky a mala som ešte hodinu čas. Čo som aj využila.

Rozhodla som sa nalakovať si nechty. Bolo to už nutné. Zobrala som pilník do ruky a všetky si pekne upravila. Vybrala som si čierny lak na nechty a postupne jeden po druhom som si ich nalakovala. K tomu som si zapla hudbu, aby sa mi lepšie robilo.

Nenávidela som ticho ako také. Vždy mi muselo niečo hrať. Pripomínalo mi to, že nie som sama na tejto planéte. Hudba bola ako moja droga.

Keď som to mala nalakované, tak som čakala ešte asi desať minút, kým mi to vyschlo. Keď to konečne vyschlo, tak som si zobrala svoju malú kabelku, do ktorej som si hodila vrecko, mobil a kľúče od domu.

Zišla som dole a keď som bola už v kuchyni, tak sa mi trošku zakrútila hlava, takže som sa musela pridržať linky. Rozhodla som sa, že trošku sa najem, pretože nerada by som im tam odpadla. Ešte by som matke spravila ‚hanbu‘.

Vybrala som si z chladničky biely jogurt, do ktorého som si nasypala vločky. Pomaly som ho zjedla a potom kelímok vyhodila a lyžičku umyla a odložila.

Pozrela som sa na hodinky a bol už čas, aby sme išli. Ale mama nikde a tak tiež sestra.

Vyšla som hore schodmi a zaklopala na sestrine dvere.

„Rose, ideš? Už je veľa hodín.“ Povedala som jej, keď som pomaly otvorila dvere.

Stála pred zrkadlom a obzerala sa. Ako inak.

„Veď už idem.“ Povedala rozčúlene a ja som radšej odišla.

Rozhodla som sa ísť aj za mamou, či náhodou nezaspala.

Zaklopala som a potom ich otvorila.

„Mami, ideš už?“ snažila som sa byť pokojná, aj keď vždycky keď som ju uvidela, tak sa mi tlak zvýšil a ja som mala potrebu byť drzá, rozbíjať veci naokolo a kričať.

„Daj mi ešte minútku.“ Povedala a sedela na posteli, kde si pozerala nejaké fotky. Nevyzerala najšťastnejšie. Takto som ju ešte asi nikdy nevidela. Žeby mala aj ona city?