No reason to live

25. časť - „It's time."

Prišli sme na adresu, ktorú nám dala Lea a bola som milo prekvapená. Pred nami stál malý jednoposchodový domček s krásnou veľkou záhradou. Prišli sme k vchodovým dverám a ja som zaklopala. Vymenili sme si s Justinom nejaké pohľady a zaklopala som znovu.

Dvere sa otvorili a v nich stála vysmiata Candy. Celú som si ju prezrela a vyzerala inak. Šťastne. Na perách mala krásny úsmev, ktorý som videla len pár krát, bruško mala už poriadne zaoblené, nad čím som sa usmiala. Stála tam s vareškou v ruke a usmievala sa, ako také slniečko.

„Ahoj.“ Pozdravila som ju milo a úsmev jej opätovala.

„Oh môj bože, Chloe! Myslela som si, že si na mňa už úplne zabudla. Naposledy sme sa videli na liečení.“ Zasmiala sa a objala ma.

„Ako by som na teba mohla zabudnúť? Sľúbila som ti, že ťa prídem navštíviť, tak som tu. Prepáč, že som neprišla skôr, ale žijem v New Yorku.“ Povedala som trošku smutnejšie, ale potom som sa opäť usmievala.

„Nevadí, poďte dnu.“ Odstúpila od dverí, aby sme mohli vstúpiť dovnútra a zavrela za nami dvere.

„Posaďte sa do obývačky. Ja len vyberiem koláč z pece a hneď som pri vás.“ Usmiala sa a my sme vošli do obývačky kde sedel nejaký chalan otočený ku nám chrbtom a hral videohry.

„Zlatko, kto zvo-“ ani to nedopovedal, keď sa otočil a uvidel nás. Ja som zostala v miernom šoku, ale bola som aj celkom rada, že ho vidím.

„Jack.“ Povedala som si a usmiala sa. On sa hneď usmial, postavil sa a objal ma.

„Čo tu robíš? Niečo mi uniklo?“ spýtala som sa zmätene.

„Ja tu bývam. Vieš, po tom, čo si odišla som chodil navštevovať Candy každý deň a tak trošku ..sme sa dali dokopy.“ Ja som vedela, že sa dajú dokopy. Hneď, ako sa uvideli preskočila medzi nimi iskra.

„Ani ma to neprekvapuje. Hneď som vedela, že medzi vami niečo bude.“ Zasmiala som sa a sadla si na gauč. Justin nás len ticho pozoroval a usmieval sa.

„A čo tu robíš ty?“ spýtal sa ma Jack, keď sme už sedeli všetci na gauči. Samozrejme, okrem Candy, ktorá niečo rozbíjala v kuchyni podľa tých zvukov.

„Prišla som za Candy. Sľúbila som jej to, ale pár týždňov po tom, čo ma prepustili som sa dozvedela, že sa sťahujeme do New Yorku. Takže teraz žijem tam, ale prišla som na Vianoce do LA, tak som si povedala, že vás prídem pozrieť.“ Povedala som mu a on len chápavo prikývla. Do miestnosti vošla Candy a sadla si medzi mňa a Jacka. Chvíľu sme sa len na seba pozerali a usmievali, ale ja som to nevydržala a musela sa vypytovať.

„Už vieš, čo to bude?“ hneď som radostne vykríkla, nad čím sa zasmiala.

„Povedali sme sa, že sa necháme prekvapiť.“ Pohladila si bruško a ja som sa musela usmiať. Vyzerala rozkošne aj spolu s Jackom.

„A bývate tu len vy dvaja?“ zvedavosť bola silná, takže som sa musela spýtať.

„Áno. Moji rodičia mi povedali, že mám odísť, pokiaľ si to dieťa nevezmem, pretože oni ho nebudú vychovávať. Posielajú mi peniaze a z toho platíme dom. Jack chodí do práce a z toho žijeme a jeho rodičia nás v tom podporujú. Sú strašne zlatí.“ Romanticky sa pozrela na Jacka a dala mu pusu.ú

„A kedy máš termín?“ opýtala som sa jej, keď sa znovu na mňa pozrela.

„O pár dní.“ Zasmiala sa a znova pohladila po brušku. Dúfam, že aj ja to jedného dňa zažijem a budem mať svoje vlastné dieťa.

„Môžem?“ zdvihla som ruku nad jej bruško a ona prikývla na súhlas. Dotkla som sa ho a nič sa nedialo. Držala som to ešte chvíľku a zrazu sa v nej niečo pohlo. So strachom som strhla ruku preč a Candy sa zasmiala.

„Neboj sa. Len sa pohlo.“ Chytila moju ruku a priložila mi ju späť. Znovu sa to pohlo a ja som sa musela pousmiať nad tým.

„To je zlaté.“ Jedna slza mi vyskočila z očí a hneď na to ma Candy objala.

„Neplač. Aj ty sa jedného dňa dočkáš.“ Šepkala mi do ucha a ja som prikývla. Odtiahla som sa od nej a pozrela sa na Justina. Ten sa na mňa povzbudzujúco pozrel a ja som sa usmiala.

„Ideš mi pomôcť?“ opýtala sa Candy, keď sa snažila vstať z gauča. Vyzerala dosť komicky, takže som sa musela zasmiať.

„Nesmej sa a radšej mi pomôž.“ Natiahla ruky a ja som ju za ne potiahla a išli sme do kuchyne. Ešte som sa otočila na chalanov a videla som, že už sa rozprávali a smiali.

„Takže, s čím ti mám pomôcť?“ usmiala som sa, ale hneď ako som videla ustráchaný výraz Candy, som k nej pribehla a sklonila sa k nej.

„Čo sa stalo?“ ustráchane som sa spýtala.

„Asi-budem-rodiť. Praskla-mi-voda.“ Povedala počas toho, ako dýchala. Ja som hneď spanikárila a nevedela, čo mám robiť.

Večer bude ešte jedna. Už ju mám aj napísanú.