17. časť - Fun.

1.2K 61 11
                                    

„Dievčatá, vstávate.“ Niekto do mňa búchal a šepkal mi do ucha. Bol to ženský hlas, takže som si domyslela, že to bola Lea. Nechcela som otvoriť oči, tak som sa ju snažila ignorovať.

„Chloe, Candy. Vstávajte, inak to pôjde po zlom!“ povedala trošku nahnevane, ale ani jedna z nás nič nehovorila. Candy sa trošku pomrvila, ale ignorovala Leu.

Počula som ako sa kroky vzdiaľujú, takže som sa uvoľnila a spala ďalej. Až teraz som si uvedomila, že sme s Candy zaspali na zemi. Otvorila som jedno oko a kontrolovala, či je niekto v izbe. Lea bola preč, tak som ho znova zavrela.

„Takže ešte nie ste hore?“ povedala so smiechom Lea. Síce som ju nevidela, ale mohla som si predstaviť jej úsmev na tvári. Mala niečo v pláne, ale bola som príliš lenivá na to, aby som zisťovala čo to je.

„Takže to pôjde po zlom ..“ zašepkala si a ja som potom na sebe cítila už len ľadovú vodu. Obe sme skríkli a hneď sme boli na nohách.

„Dobre, sme hore! Prestaň.“ Zakričala som na Leu a pozrela sa na ňu pohľadom ‚za toto ešte zaplatíš‘.

Ona tam len stála s vedrom v ruke a smiala sa. Veď ja si na ňu ešte vymyslím pomstu.

„Chloe, Jack ťa čaká v klubovni.“ Povedala pomedzi smiech Lea a ja som sa na ňu pozrela vražedným pohľadom a namierila si to do klubovne. Nechcelo sa mi prezliekať, takže som bola iba v mokrom pyžame.

Vošla som do klubovne a Jack sedel na gauči a pozeral sa do steny. Toto neveštilo nič dobré.

„Aho-“ ani nedopovedal a už sa kotúľal na zemi od smiechu. Dobre, vyzerala som ako zmoknutá sliepka, ale nemusí byť taký zlý na mňa.

„Ha-ha. Čo si chcel?“ ironicky som sa zasmiala a sadla si vedľa neho. Ďalej sa rehotal a ja som len prekrútila očami nad ním. Ako hovorím. Niekedy je ako päť ročný.

„Jack? Zlatko, nechceš objatie?“ povedala som a otvorila som náruč a objala ho. Vtedy som sa ja začala smiať. Odtiahla som sa od neho a teraz som sa pre zmenu začala ja smiať. Bol mokrý tak ako ja.

„Toto si nemusela.“ Povedal nahnevane a ja som sa nad nám opäť zasmiala.

„Veď vieš, že aj ja ťa mám rada.“ Poslala som m vzdušnú pusu a trošku sa upokojila.

„Takže, čo si chcel?“ spýtala som sa ho a ešte raz sa rozosmiala. Vyzeral fakt komicky s tým jeho výrazom v tvári.

„Chloe, zajtra ma púšťajú domov.“ Povedal vážne a ja som sa na neho usmiala.

„Prečo sa usmievaš?“ vyzeral zmätene nad čím som sa ja zasmiala.

„Jack, veď to je skvelé! Prečo sa netešíš?“ vykríkla som od radosti a neprestávala sa usmievať.

„Ja-ja ani neviem.“ Zasmial sa tiež a objal ma. Objatie som mu opätovala.

„Takže dnes a zajtra si to musíme užiť.“ Povedala som mu a on len s úsmevom prikývol.

„Jack? Potrebujem tvoju pomoc.“ Povedala som trošku vážnejšie a on sa na mňa vystrašene pozrel.

„S čím?“

„Chcem sa pomstiť Lei. A ty mi s tým pomôžeš, jasné?“ vystrčila som ukazovák a pohrozila mu. On len rýchlo prikývol a my sme sa rozosmiali.

Prehľadali sme asi celú psychiatriu a nikde sme nenašli žiadne vedrá. Po dlhom rozmýšľaní sme sa rozhodli, že zájdeme za Bertou. Ako sme predpokladali, ona mala tých vedier asi milión. Požičala nám dve vedrá, do ktorých sme napúšťali studenú vodu a išli sme do mojej izby. Ja som mala jedno vedro a druhé mala Candy. Po dlhom prehováraní sa mi ju podarilo presvedčiť, aby to spravila. Jacka sme poslali, aby išiel nájsť Leu a povedal jej, že sa nám niečo stalo. Ja s Candy sme sa schovali za dvere a čakali.

Dvere sa otvorili a v nich stála vystrašená Lea.

„Kde sú? Čo sa im stalo?“ pýtala sa vystrašene a pozerala sa okolo. Zasmiala som sa nad tým a hneď sme vyskočili spoza dverí a vyliali to na ňu. Hneď sme pustili vedrá na zem a skončili na zemi s kŕčami v bruchu od smiechu.

Lea tam stála šokovaná z toho, čo sa práve stalo a Jack sa po chvíľke pridal k nám a už sme sa tam raja váľali po zemi a smiali sa. Mala som dobrý pocit z toho, že sa aj Candy konečne zabávala a zasmiala sa.

Ležali sme tam ešte asi Ďalších desať minút, až do kedy sme sa neupokojili. Ku koncu sa k nám pridala aj Lea, ale potom hneď odišla. Ja som pomaly začala až plakať z toho. Už som sa dlho takto nezasmiala.

„Šibe vám?“ spýtal sa zmätený Justin, ktorý vošiel do izby a videl nás na zemi. Keď som videla ten jeho výraz, tak som sa musela rozosmiať znovu.

„Sme úplne v pohode.“ Povedal Jack počas toho, ako sa smial.

„Preč-“ ani nestihol dopovedať a do izby vstúpila Lea. Ešte stále mokrá, ale mala šibalský úsmev na tvári.

„Aby vám bolo jasné ..za toto mi ešte zaplatíte.“ Povedala vážne a vystrčila ukazovák na znak, že myslí vážne, ale my sme sa znovu len rozosmiali a tento raz aj Justin, keďže pochopil, o čo tu ide.

„Pomôž mi vstať.“ Povedala som Justinovy, keď som sa už trošku upokojila a podala som mu ruku. On prišiel ku mne, chytil ma za ruku a pomohol mi vstať. Hneď som mu dala pusu a objala ho.

„Ako bolo dneska v škole?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Ako v škole. Nuda.“ Povedal a teraz ma pobozkal on.

„To znie skvelo.“ Zasmiala som sa a išli sme do klubovne, kde sme si sadli na gauč. Jack s Candy ostali v izbe a keď sme odchádzali, tak sa ešte smiali.

Justin si sadol a ja som si ľahla na gauč a hlavu si položila do jeho lona. Začal ma hladkať po vlasoch a mne sa pomaly zatvárali oči.

„Milujem ťa, vieš to?“ pobozkal ma na vrch hlavy a ja som sa usmiala.

„Aj ja teba.“ Pobozkala som ho na pery.

Justin zapol televízor a spoločne sme pozerali film. Išiel tam ‚Zápisník jednej lásky‘. Bol to krásny film. Vždy som túžila po tom, aby ma niekto miloval tak ako on ju. A ten koniec, ako zomreli ruka v ruke. Vtedy som sa už neudržala a rozplakala sa.

Justin si to všimol a začal ma znovu hladkať po hlave, pri čom som sa trošku upokojila a pomaly zaspala.

Takže, túto časť som mala napísanú už včera, ale vypol sa mi notebook a znovu som ho nechcela už zapínať. :D Našťastie sa to uložilo. :) Ďalšia časť bude až v pondelok, pretože zajtra idem do Maďarska, v piatok som u babky a cez víkend nie som zasa doma. ;) 

A chcela som vám ešte napísať, že túto story som chcela ukončiť do konca prázdnin, takže budúci týždeň ju ukončím. :) Budem pridávať často časti a chcela som, aby bolo aspoň 30. častí. :)

VOTE a KOMENTY potešia. <3

No reason to liveWhere stories live. Discover now