No reason to live

30. časť - The end.

Z pohľadu Justina:

„Bude v poriadku?" pýtal som sa doktora, ktorý ošetroval Chloe. Už je to pár hodín, čo je na operačke a nikto mi nedal nič vedieť až do teraz.

„To zatiaľ nevieme. Nastalo krvácanie do mozgu, ktoré sa snažíme zastaviť a museli podstúpiť cisársky rez, inak by to dieťa neprežilo." Povedal a ja som ostal zarazený.

„Počkať, takže dieťa už je vonku?" spýtal som sa zmätene a on prikývol.

„Mohol ..by som ho vidieť?" spýtal som sa neisto a dúfam, že povie áno.

„Ale len na chvíľku. Keďže sa malo narodiť až o dva mesiace, tak je tiež v ohrození. Museli sme ho umiestniť do inkubátora." Povedal a zaviedol ma do miestnosti, kde sa nachádzal krpec.

Vošiel som dnu, kde ma nechal samého, ale iba na desať minút. Bol to chlapec. Slzy sa mi nahrnuli do očí, keď som ho tam videl ležať. Milióny hadičiek bolo okolo neho a bol pripojený na nejaké prístroje, ktoré kontrolovali jeho životné funkcie.

Je neuveriteľné, ako sa môže niečo zmeniť z minúty na minútu. Jednu minútu sme boli šťastní a tu druhú? Sa to všetko zrútilo. Teraz som hlavne chcel, aby bola Chloe v poriadku. Nemôžem dopustiť, aby umrela. To by som nezvládol.

„Pán Bieber, Chloe je už na izbe. Ak chcete, môžete ísť za ňou." Prehovoril doktor a ja som sa hneď vybral za ním. Ukázal mi dvere, za ktorými za nachádzala Chloe. Bol som pripravený ju vidieť?

Pár krát som sa zhlboka nadýchol a následne aj vydýchol pred tým, ako som dvere otvoril. Naskytol sa mi pohľad na Chloe, ktorá ležala bezmocne na nemocničnej posteli. Potichu som zavrel dvere a podišiel k jej posteli.

Chytil som ju za ruku a pozrel si ju. Okolo hlavy mala niečo obviazané, jednu ruku mala v sadre a mala pár škrabancov na hlave. Človek by si myslel, že je v poriadku, ale nikto nevedel, čo sa deje v jej tele.

Dúfal som, že sa zobudí. Pevne som v to veril. Zatiaľ som stihol zavolať jej rodičom, ktorí povedali že prídu hneď ako môžu a taktiež mojím rodičom, ktorí prišli hneď ako mohli, ale keďže bola ešte na operačke, poslal som ich domov, nech tu zbytočne nečakajú  a povedal som im, že im zavolám hneď, ako sa zobudí.

Sedel som tam už skoro tri hodiny a stále čakal, že sa zobudí. Keď sa už dlho nič nedialo, tak som sa rozhodol si ísť po kávu, pretože inak by som zaspal a ak by sa náhodou zobudila, tak by som si to neodpustil.

Po ceste späť som stretol ešte lekára. Napadlo ma, že čo sa stalo s tým, ktorý do nás nabúral.

„Doktor? Čo sa stalo s tým, ktorý do nás nabúral?" zastavil som ho na chodbe a chvíľku váhal pred tým, ako mi odpovedal.

„Mal len zlomenú ruku, ktorú sme mu ošetrili. Ale hneď po tom odišiel." Povedal kľudne a potom odišiel.

Debil. Nechápem, ako len tak môže odísť. Ak sa jej niečo stane ..neprežije to ten chalan.

Vošiel som do izby, kde som si znova sadol na tú tvrdú nemocničnú stoličku. Napil som sa kávy a položil ju na stôl vedľa posteli, na ktorej ležala Chloe. Chytil som ju znova za ruku a ani  neviem ako, ale proste som zaspal.

Zobudil som sa  na to, ako mi niekto tlačí ruku. Hneď som otvoril oči a pozrel sa na Chloe, ktorá pomaly otvárala oči.

„Chloe? Zlatko .." pošepkal som a hladkal jej chrbát ruky palcom.

„Justin .." povedala potichu a zakašľala si. Otvorila oči a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätoval a nechal svoje slzy tiecť vonku.

„Chloe, budeš v poriadku. Sľubujem." Pobozkal som jej ruku.

„Je to chlapec. Máme Jamesa." Povedal som radostne, nad čím sa ona znova usmiala a chytila si zdravou rukou brucho.

„Môžem ho vidieť?" opýtala sa a znova som ju chytil za ruku.

„Je v inkubátore. Narodil sa skôr, keď sa vyzdravieš a on tiež musí byť v poriadku. Je krásny. Má modré oči po tebe." Šepkal som, pretože inak by sa mi hlas zlomil.

„Justin .." znovu zašepkala a začala kašľať. Chcel som začať kričať na sestričku, ale ona mi stlačila ruku a pokrútila hlavou, aby som to nerobil.

„Milujem ťa. Vždy som ťa milovala. Budem ťa tam hore čakať." Pošepkala a ja som začal krútiť hlavou.

„Nehovor tak. Ty neumrieš. Budeš v poriadku. Budeme znovu spolu. Kúpime si psa, budeme mať malý domček uprostred ničoho a budeme mať dve krásne deti." Usmial som sa nad tou predstavou.

„Zbohom." Povedala, keď poslednýkrát vydýchla a prístroje začali pípať, pretože jej zlyhalo srdce. Ja som začal krútiť hlavou a plakať.

„Chloe! Ty to nesmieš vzdať! Budeš v poriadku. Prosím .." hlas sa mi zlomil a do miestnosti nabehli lekári, ktorí sa ju snažili oživiť. Dávali jej elektrošoky, ale nič nepomáhalo.

„Je preč. Zapíšte čas smrti." Povedal jeden z doktorov a ja som tam len tak stál a neveril práve tomu, čo sa stalo.

Vyšiel som z miestnosti, kde sa nachádzala už teraz mŕtva Chloe a do nemocnice vbehla Chloeina mama s jej priateľom a Rose. Hneď prišli ku mne a začali sa ma pýtať, ako je na tom.

„Je v poriadku? Justin! Povedz mi, je v poriadku?" vykrikovala na mňa jej mama a moje slzy si opäť našli cestu von z mojich očí.

„Je-je mŕtva." Zašepkal som a oni zhíkli a niekam utekali, ale to som ja už ignoroval. Teraz ma trápila iba jedna vec.

Pomstím sa tomu, kto to spôsobil. Aj keby som mal obetovať svoj život, ale zaplatí za to.

Prológ nebudem písať, pretože nemala by som tam čo napísať. Chcela som v tom pokračovať, ale už som nemala žiadne nápady. Keď som sa to zakončiť, tak ma niečo napadlo.

Chcela by som poďakovať všetkým dievčatám, ktoré toto čítali a písali mi tie najkrajšie komenty. ♥ Špeciálne chcem poďakovať Alice, Wiki a JustErni (tebe za všetky povzbudivé slová, ktoré si mi písala. :-*). A proste chcem poďakovať VŠETKÝM. :)

Ešte raz VŠETKÝM PEKNE ĎAKUJEM! ♥