No reason to live

15. časť - „I love you."

Z pohľadu Justina:

„Mami, idem za Chloe!“ zakričal som na mamu, keď som si obúval svoje čierne supry.

„Dobre.“ Zakričala mi naspäť. Zobral som si kľúče od svojho Range Roveru a vyšiel som vonku. Odomkol som auto a nasadol si doň. Kľúče som strčil do zapaľovania a zapol si rádio, pretože nemám rád, keď je ticho.

Cesta na psychiatriu mi trvala asi dvadsať minút. Keď som tam konečne dorazil, tak som zaparkoval na parkovisku a išiel som dovnútra. Usmieval som sa od ucha k uchu. Strašne som sa tešil, kedy už uvidím svoje dievča. Nevideli sme sa iba jeden deň a už som bol z toho mimo.

Vošiel som dovnútra s úsmevom a zastavil sa pri sestričke. Bolo to zvláštne, pretože vždy tam stála Lea. Ale teraz tam nebola ona, ale nejaká iná. Bola nižšia odo mňa a mala krátke blond vlasy. Celkom sympatická.

„Dobrý deň, prišiel som navštíviť Chloe Grande.“ Povedal som jej s úsmevom a ona sa na mňa pozrela jej zelenými očami.

„Slečna Grande tu nie je. Dneska ju previezli do nemocnice ..“ ani som ju nenechal dohovoriť a hneď som jej skočil do reči.

„Čože?! A je v poriadku? Čo sa jej stalo?“ môj úsmev sa hneď stratil a na sestričku som chrlil otázku za otázkou.

„Viete, slečne Grande sa pokúsila o samovraždu.“ A toto ma dorazilo. Moje srdce v tú chvíľu prestalo biť a mne sa nahrnuli slzy do očí.

Hneď som utekal do auta a snažil sa naštartovať. Skúšal som to asi desaťkrát, ale ruky sa mi triasli a nevedel som naštartovať.

„Kurva!“  skríkol som a buchol som rukami do volantu. Poriadne som sa nadýchol a potom vydýchol, aby som sa ukľudnil. Potom som to skúsil znova a konečne sa mi to podarilo. Naštartoval som.

Cesta do nemocnice mi trvala pol hodinu. Keď som konečne dorazil do nemocnice, tak som hneď vyšiel z auta a utekal dnu.

„Dobrý deň. Hľadám Chloe Grande. V ktorej izbe je?“ zastavil som sestričku na chodbe. Pozrela sa do papierov, ktoré držala v ruke a potom na mňa.

„Je v izbe číslo 269.“ Povedala milo a ja som zamrmlal niečo ako ‚ďakujem‘.

Vyšiel som schody až na tretie poschodie, kde sa nachádzala Chloeina izba. Pred jej izbou sedela Lea a čítala knihu. Zastavil som sa pred ňou a odkašľal si, aby som jej dal znamenie, že som tu.

„Ahoj, mohol by som ísť za ňou?“ nahodil som smutné očká a čakal, že mi to dovolí.

„Ale iba na chvíľku. Návštevy by mala mať zakázané.“ Pohrozila mi prstom a ja som rýchlo prikývol a vošiel dnu.

Bola tam. Ležala na tej nemocničnej posteli. Štyri steny a prístroje, ktoré kontrolovali jej životné funkcie pípali. Nenávidel som to tu. Bolo to strašne depresívne miesto.

Prišiel som k posteli, kde ležala Chloe. Pozrel som sa na ňu. Mala zavreté oči, takže asi spala. Pozrel som sa jej na ruky a mala ich obviazané obväzmi, ktoré boli krvavé. Bože, prečo mi to robí? Prečo sa chcela zabiť?

Chytil som ju za ruku a v tú chvíľu sa jej oči otvorili. Usmial som sa na ňu cez slzy, ktoré sa mi tlačili von z očí.

„Justin?“  vydala zo seba chrapľavým hlasom a hneď si odkašľala.

„Zlatko, som tu. Som pri tebe.“ Upokojoval som ju a hladkal jej jemne ruku. Bál som sa jej dotknúť, že ju to bude bolieť, ale ani sebou nemykla.

„Čo-čo sa stalo?“ spýtala sa zmätene.

„Ty si to nepamätáš?“ spýtal som sa jej a pozrel sa na jej ruku. Pozrela sa na ňu tiež a povzdychla si.

„Takže to nebol len sen..“ zašepkala si sama pre seba, ale ja som ju počul.

„SI v poriadku? Nebolí ťa to?“ hneď som sa jej spýtal. Mal som o ňu strach. Bál som sa, že keď ju prepustia, tak sa o to pokúsi znova.

„Som v pohode, Justin. Vážne.“ Usmiala sa. Ale ja som vedel, že to bol falošný úsmev. V jej očiach som videl strach a smútok.

„Prečo si to spravila? Vieš, ako som sa o teba bál?“ jedna slza mi vytiekla von, ale hneď som si ju utrel. Ležala tam bez slova. Len sa na mňa pozerala, ako keby chcela povedať ‚nechaj to tak‘.

„Mohol som o teba prísť. Neprežil by som, keby si zomrela. Čo ťa to vôbec napadlo? Veď si hovorila, že to nie je až také zlé tam. Alebo sa k tebe správali zle?“ chcel som hovoriť ďalej, ale zastavila ma.

„Justin, bolí to.“ Povedala a ukázala na svoju ruku. Ani som si neuvedomil, že som jej ju tlačil.

„Prepáč.“ Zhíkol som a hneď som jej ju pustil.

„Justin, prosím ukľudni sa. Som v poriadku. Som tu. Živá a zdravá.“ Hovorila to, ako keby sa nič nestalo. Ako mohla byť tak pokojná? Veď sa chcela zabiť!

„Prosím ťa, len mi sľúb, že sa o to už nikdy nepokúsiš. Neprežil by som to. Prosím.“ Zašepkal som a opäť si slzy našli cestu von z mojich očí.

„Justin, nemôžem ti to sľúbiť. Nikdy neviem, čo sa v mojom prekliatom živote stane. Nechcem ti nič sľubovať, pretože ak by som to porušila, cítila by som sa hrozne.“ Povedala smutne a ja som len chápavo prikývol.

„Tak mi aspoň sľúb, že to tam ten mesiac vydržíš. A neublížiš si. Aspoň pokiaľ si tam. Nechcel, aby mi ťa tam zavreli do konca života.“ Zasmial som sa na odľahčenie situácie. Chvíľku váhala, ale potom prikývla.

„Sľubujem.“ Povedala a usmiala sa na mňa.

„Strašne som sa o teba bál. Keď som prišiel tam a sestrička mi povedala, že si sa pokúsila o samovraždu a že si v nemocnici, moje srdce sa zastavilo a ja som začal panikáriť. Bál som sa o teba. Ja viem, že to hovorím už asi dvadsiatykrát, ale je to tak.“ Pozrel som sa na ňu smutným pohľadom a snažil som sa už nerozplakať.

„Prepáč, Justin. Ja som proste vtedy nemyslela. Prepáč mi to.“ Povedala a bolo vidieť, že to myslela úprimne. 

Pozrel som sa na ňu a musel som sa usmiať. Tak strašne mi chýbala. Naklonil som s ak nej a priložil pery na tie jej. Chytila ma okolo krku a začala spolupracovať. Po chvíľke sme sa od seba odtiahli a opierali sme sa čelami.

„Milujem ťa, Chloe.“ Povedal som jej a videl som, ako sa začala červenať.

„Aj ja teba, Justin.“ Povedala a potom mi opäť priložila pery na tie moje.

Nudila som sa, takže máte tu predsa ešte jednu časť. :)

VOTE a KOMENTY potešia. <3