No reason to live

7. časť - My first kiss

Sedela som na stoličke u kaderníka a rozmýšľala, či to mám spraviť alebo nie. Bola som závislá na tom, si meniť farbu vlasov. Mala som ich už blond, ružové, fialové, červené, ryšavé. Teraz som sa rozhodla pre čiernu farbu.

„Dobre, chcem to  nafarbiť na čierno a ostrihať asi po plecia.“ Usmiala som sa na milú pani, ktorá stála za mnou a pozerala sa na mňa.

„Dobre.“ Povedala, prehodila cezo mňa plachtu a vlasy mi pekne rozčesala.

---

„Hotovo.“ Povedala kaderníčka a odstrihla mi posledný kus vlasov.

Pozrela som sa do zrkadla a vyzerala som .. inak. Čierne vlasy mi pasovali a to, že boli krátke bolo trošku zvláštne ale po čase si na to určite zvyknem.

„Ďakujem.“ Usmiala som sa na kaderníčku a zaplatila som jej.

Vyšla som z kaderníctva a hneď ma ovial studený vietor. Sadla som si do svojho Range Roveru a vydala sa smerom domov. Bol síce štvrtok, ale do školy som nemusela ísť. Mame som povedala, že sa necítim dobre, tak to potom už radšej neriešila.

Keď som došla domov, tak som sa už fakt necítila dobre. Mala som dosť depkársku náladu, ktorú mám v poslednom čase dosť často. Vybrala som sa do izby, kde som si zapla hudbu a vošla som do kúpeľne.

Osprchovala som sa a s uterákom okolo tela som sa vydala rovno k šatníku. Vybrala som si čierne šortky a k tomu voľné tričko ‚Nirvana‘. Pozrela som sa do zrkadla a musela som priznať, že som fakt schudla. Bolo to na mne vidieť, ale bála som sa, že na to neskôr doplatím.

Nechcelo sa mi maľovať, takže som sa na to vykašľala. Vybrala som si mobil a rozhodla sa napísať Mary.

Pre: Mary: Ideš von? Nudím sa.

Počkala som pár sekúnd a hneď mi prišla odpoveď.

Od: Mary: Nemôžem. Musím strážiť brata.

Ach, bože! Skvelé, takže môžem ísť sama. Opäť.

Zišla som dole schodmi, kde som vošla do obývačky a hneď som si to namierila k skrinke, kde sme skladovali alkohol. Otvorila som ju a vybrala z nej whisky. Nebola som žiadna alkoholička, ale keď ma raz za čas prepadla poriadna depka, tak som sa musela opiť, inak by som urobila niečo oveľa horšie.

Vyšla som z domu a namierila si to na pre mňa dosť známe miesto. Trvalo mi hodinu, kým som tam došla. Bolo to také moje miesto, mimo mesta. Bol tam kopec, na ktorý keď ste vyšli, tak ste mali výhľad  na celé mesto. Bolo to krásne pozorovať západ slnka nad mestom. Nikto tu nechodil, takže som mala pokoj.

Otvorila som fľašku a odpila si trošku. Hneď som na jazyku cítila tú hnusnú chuť, ktorá po chvíľke prešla. Pozrela som sa na svoje ruky a rozmýšľala nad tým, ako dokážem byť taký debil. Ako môžem ubližovať samej sebe. Nenávidela som to, ale nemala som na to, aby som vyhľadala nejakú pomoc alebo zašla za psychiatrom a porozprávala sa s ním. Nemala som na to priznať, že tú pomoc naozaj potrebujem.

Pomaly som vypila celú fľašku a cítila som, ako sa mi krúti hlava. Ten alkohol sa mi dostal už do mozgu a ovládal ma. Bola už tma, takže by bolo na čase ísť domov. Ale vôbec sa mi nechcelo.

Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem. Pomaly som sa štverala hore pomocou stromu, o ktorý som sa celý čas opierala. Fľašku som odhodila niekde ďaleko a poslednýkrát sa pozrela na nočné mesto.

Pomaly som zišla dole kopcom a párkrát som aj spadla. Krútila sa mi príšerne hlava a mala som chuť všetko vyvrátiť. Uprostred cesty som proste zastala a ľahla si na zem. Pozorovala som hviezdy a neriešila som, že by som mohla umrieť. Bolo mi to úplne jedno.

Asi po desiatich minútach som počula zvuk auta. Neobzerala som sa okolo. Len som zavrela oči a pripravovala sa, že ma zrazí. Ale nie. Auto zastalo asi meter odo mňa a niekto z neho vystúpil. Stále som mala zavreté oči, takže som nevidela, kto to je.

„Chceš sa zabiť?“ spýtal sa povedomý hlas a pritom sa zasmial. Ten hlas som spoznala, ale nevedela som k nemu nikoho priradiť.

„Možno áno.“ Povedala som a stále som nechávala otvorené oči.

Tá osoba si ľahla vedľa mňa a ja som konečne otvorila oči. Otočila som sa na osobu ležiacu vedľa mňa a moje srdce vynechalo úder. Bol to Justin. V poslednej dobre na seba dosť často narážame. Snažila som sa tváriť normálne, ale bola som prekvapená.

„Čo robíš?“ spýtala som sa ho a otočila hlavu späť a pozorovala ďalej hviezdy.

„Pozerám na hviezdy.“  Povedal a cítila som, že sa usmieva.

Po pol hodine ma to prestalo baviť a snažila sa postaviť. Bohužiaľ, môj prvý pokus bol neúspešný. U6 som skoro stála, ale potom sa vrátila späť k zemi.

„Pomôžem ti?“ spýtal sa Justin a stál predo mnou a podával mi ruku. Ako to tak rýchlo dokázal? Čo je upír? Zasmiala som sa nad tou myšlienkou.

„Čo je také vtipné?“ povedal s nadvihnutým obočím a čakal na moju odpoveď.

„Nič.“ Povedala som a neprestávala sa smiať. Chytila som sa jeho ruky a zdvihla sa. Na chvíľku sa mi zakrútila hlava, ale potom to prešlo.

„Mám ťa odviesť domov?“ spýtal sa a ukázal na svoje auto.

„Nie, nechcem ťa zdržovať.“ Povedala som a išla som po strede ulici ďalej.

Počula som, ako zabuchol dvere od auta a naštartoval ho. O pár minút už bol vedľa mňa s autom a išiel mojou rýchlosťou.

„Aspoň nechoď po strede.“

„Prečo?“ pozrela som sa na neho a hneď odvrátila zrak.

„Pretože by ťa mohol niekto zraziť.“ Povedal a pozeral sa na cestu pred sebou.

„Mne je to jedno. Nech ma zrazia. Aj tak nemám prečo žiť.“ Povedala som a pozrela sa na neho. Zastavil auto a vystúpil z neho.

„Chloe, prestaň. Určite máš ľudí, ktorých máš rada a ktorý sa o teba starajú a trápia sa kvôli tebe. Určite máš niekoho, kto ťa má rád.“ Povedal a chytil ma za ruku. Pozerala som sa do jeho orieškovo hnedých očí a bolo vidno, že to myslí vážne. Staral sa.

Nevedela som, čo to do mňa vošlo, ale mala som chuť ho pobozkať. On si oblizol pery a pomaly sa približoval ku mne. Nevedela som, čo mám robiť. Ja som nečakala a hneď priložila svoje pery na tie jeho. Ohňostroje zaplavili celý môj žalúdok. Bol to môj prvý bozk. Na ten krásny pocit nikdy nezabudnem.

Túto časť chcem venovať Wiki, ktorá ma vždy podporovala v písaní a vďaka nej som aj začala písať. :)

VOTE a KOMENTY potešia. ♥