No reason to live

28. časť - Adoption?

Keď sme prišli domov z nemocnice, tak som sa zavrela do izby so slovami, že potrebujem byť chvíľku sama. Justin to pochopil a nechal ma našťastie tak. Už som to zadržiavala dosť dlho. Musela som to spraviť, aj keď to bolo zlé.

Vošla som do kúpeľne, ktorú mal Justin v izbe a zamkla som sa do nej, keby náhodou prišiel Justin. Vybrala som tú pre seba známu ostrú vec a sadla si na zem. Pozerala som sa na zápästie a rozmýšľala som, či to mám urobiť alebo nie. Napadlo ma, že ak to urobím na zápästie, tak si to všimnú, keďže mi niekedy ‚nenápadne‘ ho kontrolujú.

Vhrnula som si šaty a priložila čepeľ žiletky na stehno. Potiahla som. Potom znova a znova. Až do kedy som ho nemala skoro celé dorezané a necítila sa lepšie. Tak ľahko to nezakryjem – pomyslela som si. Keď som sa na to pozerala, tak som sa rozplakala. Nie z toho, že to bolelo, ale z toho, že som to spravila. Znova. Už sa to nemalo stať. Bola som z toho vonku. Ale toto som fakt nevydržala. Nie som schopná sa starať o dieťa, keď sa neviem postarať ani o seba.

Po pár minútach sedení na studenej dlážke v kúpeľni, som sa postavila. Žiletku som očistila od krvi a odložila ju na miesto. Vyzliekla som zo seba všetko oblečenie a hodila ho do prádelníka. Vošla som do sprchy a pustila na seba vlažnú vodu. Pod kvapôčkami vody sa moje telo úplne uvoľnilo a snažila som sa ignorovať štipľavosť na mojej nohe, ktorá ma privádzala do šialenstva.

Do izby som vošla iba s uterákom okolo tela a poobzerala sa, či niekto nie je na okolo. Našťastie som bola v izbe sama. Obliekla som si spodné prádlo a na to čierne legíny a sivé voľné tričko. Pozrela som sa do zrkadla a obzrela sa. Ešte nahodiť falošný úsmev a všetko bude v pohode. Usmiala som sa do zrkadla a zišla dole do obývačky, kde už všetci sedeli.

Justinovi som ešte v aute povedala, nech zavolá aj mojím rodičov, aby prišli. Našťastie už všetci boli tam a rozprávali sa medzi sebou. Ja som potichu vošla do obývačky a sadla si oproti Justinovým a mojím rodičom, hneď vedľa Justina.

„Ahojte.“ Povedala som na odľahčenie situácie. Všetci zrazu stíchli a pozerali sa na mňa, čo bolo dosť nepríjemné.

„Chloe, čo je také vážne, že sme museli prísť hneď?“  opýtala sa hneď moja mama a nevedela som, čo je na mňa naštvaná, alebo sa ma snaží len vytočiť.

„Musíme vám niečo povedať s Justinom.“ Prehovorila som a to sa na mňa pozreli už aj Pattie s Jeremym.

„Viete, ja ..“ musela som sa zopár krát nadýchnuť, aby som mohla pokračovať. Ruky sa mi začali triasť a musela som šepkať, aby sa mi hlas nezlomil. Justin ma chytil za ruku a povzbudivo sa na mňa usmial, čo ma trošku upokojilo.

„.. čakáme dieťa. Ale nebojte, hneď ako sa narodí, dám ho na adopciu. Na potrat určite nepôjdem a nebojte, nenechám si ho.“ Povedala som rýchlo, ale každý zostal zaskočený z prvých dvoch slov. Justin sa na mňa zmätene pozrel. Nehovorila som mu, že ho chcem dať na adopciu, ale pochybujem, že by si ho chcel nechať.

„Prečo to dáš na adopciu?“ spýtala sa Pattie a ja som sa na ňu zmätene pozrela.

„Pretože ja sama som ešte dieťa. Som nezodpovedná. Nedokázala by som sa oň postarať.“  Povedala som potichu a slzy sa mi tlačili do očí.

„Zlatíčko, my by sme ti s ním pomohli. Nechcem ťa k ničomu nútiť, ale ešte si to premysli. Neskôr by si to mohla ľutovať.“ Povedala moja mama, nad čím som len vytreštila očami a ostatní horlivo prikyvovali na súhlas.

„Mami, úprimne? Tvoje reakcie som sa bála najviac. Myslela som si, že ma s tým pošleš do teplých krajín a už ma nikdy nebudeš chcieť vidieť.“ Ja viem, asi sa to nehodilo, ale musela som to zo seba dostať.

„Pozri, viem že sme mali pár rokov, kde som sa o teba nezaujímala, ale vždy budeš moja dcéra a ja ti pomôžem s čímkoľvek. Mám ťa rada a vždy som aj mala.“ Usmiala sa na mňa a ja som zostala ešte viac zaskočená. Kto vymenil moju matku za túto starostlivú ženu?

„Dobre, tak ešte si to rozmyslím, dobre?“ usmiala som sa na nich a oni mi úsmev opätovali.

Na dnes som mala toho až-až. Musím sa z toho vyspať a poriadne si to rozmyslieť.

„Dobre, ja idem spať. Dobrú.“ Postavila som sa a odišla do svojej a Justinovej izby, kde som sa prezliekla do pyžama a sadla si na posteľ.

Rozmýšľala som nad všetkým. Nevedela som, či si to mám nechať. Je mi jasné, že by som neskôr ľutovala svoje rozhodnutie, keby som to dala na adopciu, ale bojím sa. Bojím sa, že niečo urobím zle a bude všetko zničené. Ja proste nie som pripravená. Ale mala by som sa o tom porozprávať aj s Justinom. Veď je predsa otec. Možno si ho chce nechať.

„Chloe?“ z rozmýšľania ma vytrhol Justinov hlas. Pozrela som sa k dverám, kde stál a usmial sa na mňa. Vošiel dovnútra a zavrel dvere. Sadol si vedľa mňa na posteľ a chytil ma za ruku.

„Chloe, chcem aby si si to dieťa nechala.“ Povedala a pozeral sa mi svojimi orieškovými očami do tých mojich.

„Si si istý, že to chceš?  Vieš, čo všetko to odnáša?“ skúšala som ho, či to naozaj chce. Ak to bude aj on na sto percent chcieť, tak si ho nechám.

„Ešte nikdy som si nebol tak istý. No ták, budem otcom. Je to úplne šialené vzhľadom k tomu, koľko mám rokov.“ Zasmial sa a ja sa ním.

„Áno, ty si otec a máš devätnásť. To si ešte dopadol dobre.“ Narážala som na svoj vek. Som o tri roky mladšia od neho a budem matka. Fakt super.

„Ale to nie je podstatné, koľko máš rokov.“

„Áno, veď vek je iba číslo, tak ako aj väzenie je iba miestnosť, však?“ zasmiali sme sa a nemohla som si odpustiť túto poznámku.

„Chloe, ale teraz to myslím vážne. Chcem, aby si si to nechala.“ Prehovoril vážne a ja som v jeho očiach hľadala nejaké pochybnosti, ale keď som nič nechala, tak som prikývla.

„Dobre, necháme si ho.“ Justin ma vtiahol do objatia a ja som si obmotala svoje ruky okolo jeho krku.

Už len dve časti a bude koniec.