No reason to live

3. časť - „Dad, stop!"

Je to tu. Nedeľa. Deň, kedy sa musíme hrať na šťastnú rodinku.

Každú nedeľu k nám chodí babka na obed. Svoju babku mám z celej rodiny najradšej. Vždy sa jej môžem vyrozprávať a vždy ma podporuje. To má asi oco po nej. Som šťastná, že sa nájdu aspoň dvaja ľudia v rodine, ktorí ma majú ako-tak radi.

Zobudila som sa na slnečné lúče, ktoré ma pálili na tvári. Pretrela som si oči a vstala z postele. Vošla som do kúpeľne, kde som si umyla tvár aj zuby. Radšej som sa ani nepostavila na váhu. Nechcela som sa stresovať.

Prišla som do izby, kde som si zo šatníka vybrala čierne úzke rifle a bielu blúzku. Obliekla som sa, na nohy som si obula baleríny a ešte som sa trošku namaľovala, aby sa ma ľudia v kostole nezľakli.

Neviem, prečo ma každú nedeľu nútili chodiť do kostola. Neverím v Boha, tak tam nechcem chodiť. Ale matka má na to iný názor. Je úplný blázon do neho. Každú nedeľu nás núti chodiť do kostola a na každý sviatok. Je to dosť otravné, sedieť tam a počúvať nejaké rečičky človeka, ktorý vám číta z biblie. Dala som im jasne najavo, že tam nechcem chodiť. Radšej by som ostala zavretá v svojej izbe so slúchadlami v ušiach. Moja sestra je úplný opak mňa. Ona tam rada chodila a robila všetko to, čo matka. Asi preto bola jej ‚miláčik‘.

Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla pred tým, ako som vyšla z izby rovno do kuchyne, kde bol otec. On s nami nikdy nechodil. Tak nefér. Videla som, ako raňajkuje, ale nám matka zakázala jesť ráno pred kostolom, takže sme mali smolu. Nepochopím to.

„Dobré ráno.“ Usmiala som sa na otca a naliala si vodu do pohára, ktorú som hneď vypila.

„Dobré.“ Povedal s plnými ústami.

Nemohla som sa na neho pozerať. Ešte pred minútami som umierala od hladu, ale keď som sa pozrela na otca, ako prežúva praženicu so slaninou, tak sa mi vybavil včerajšok.

Zaxichtila som sa a odišla radšej vonku čakať matku so sestrou.

Trvalo im to dosť dlho. Keď vyšli vonku, tak boli vyobliekané, ako na módnu prehliadku. Preboha, je to len kostol! Haló!

„Ahoj.“ Povedala matka a naschvál sa na mňa usmiala. A už to začína. Snaží sa byť milá, aby som jej nespravila žiadnu scénku pred babkou.

„Dobré ráno.“ Zamrmlala som si skôr sama pred seba, ale vedela som, že to počuli obe.

-------

Kostol skončil a mne sa to zdalo, ako celá večnosť. Nepochopím, ako tak dlho dokáže tej dedo rozprávať. Matka ako vždy musela každého po kostole pozdraviť a stráviť ešte ďalšiu hodinu s rozprávaním s ľuďmi. Ľutujem ich.

„Mami, idem už domov.“ Povedala som a nasilu sa usmiala.

„Dobre, ale dávaj na seba pozor.“ Povedala a hneď sa otočila odo mňa a ďalej sa rozprávala s ľuďmi.

Po ceste domov som si vybrala mobil a slúchadla so svojej kabelky a dala si ich do uší. Počúvala som Birdy. Ona mala vždy také deprimujúce pesničky, ktoré ma upokojovali.

Asi po dvadsiatich minútach som prišla pred dom. Otvorila som dvere a hneď sa vyzula. Otec sedel v obývačke a pozeral televízor. Ako vždy.

Zamrmlala som niečo na pozdrav a on sa otočil.

„Kde je mama s Rose?“ spýtal sa a hľadal ich očami.

„Poznáš mamu. Ešte hodinu sa bude vykecávať.“ Prevrátila som očami a išla som hore, do svojej izby. Otec ešte niečo hovoril, ale ja som ho už nepočula. Dneska som nemala na nič náladu.

Zavrela som dvere od izby a prezliekla sa. Dala som si na seba tepláky a tričko s dlhým rukávom, aby som si zakryla svoje rany. Pre náhodu som si dala ešte náramky, keby si to babka všimla.

Otvorila som dvere a nemierila si to do kuchyne, kde som si zobrala jogurt. Rýchlo som ho zjedla a vyšla späť do izby. Pustila som si pesničky a zapla si notebook. Prihlásila som sa na Facebook a pozerala novinky. Blikala mi jedna nová správa. Od Mary. Ako inak. Ona jediná si so mnou píše. Ešte zopár spolužiakov mi napíše, keď potrebujú niečo do školy.

Mary: Ahoj, ideš dnes na nákupy? J

Ja: Ahoj. Prepáč, ale dneska k nám príde babka. Čo si zabudla? Veď je nedeľa.

Mary: Ahá, tak nič. L Uži si to.

Potom už bola offline. Vykašľala som sa na to a chcela sa odhlásiť aj ja, keď mi vyskočila nová žiadosť o priateľstvo. Rozklikla som to a ukázalo sa tam meno Justin Bieber. Rozhodovala som sa, či mu to mám prijať alebo zrušiť. Nakoniec som to prijala a hneď sa odhlásila.

„Chloe, už je tu babka.“ Zakričala na mňa Rose.

„Dobre, už idem.“ Zakričala som jej späť a pozrela sa do zrkadla. Vyzerala som slušne, takže som sa nemusela prezliekať. Našťastie.

„Ahoj, babi.“ Povedala som hneď, ako som videla babku, ako sa vyzúva na chodbe.

„Ahoj, zlatíčko.“ Povedala a objala ma.

„Ako si sa mala?“ spýtala sa starostlivo.

„Tak ako vždy.“ Povedala som a falošne sa usmiala. Ona na mňa len pozrel pohľadom ‚všetko bude v pohode‘. Vedela o mojich problémoch. Vedela, že sa režem a neobviňovala ma z toho a nepovedala to ani rodičom. Ako správna babka mi len povedala, že to nemám robiť, že to nie je správne a že tu je vždy pre mňa.  

„Obed!“ zakričala mama a ja s babkou sme išli do kuchyne, kde sme si sadli za stôl a čakali.

Mama dala každému na stôl na tanieri kuraciu polievku. Ako pred každým nedeľným obedom si  preplietla prsty na ruke a sklonila hlavu. Je čas na modlitbu.

„Ďakujem ti Bože za to, že sme sa tu ako každú nedeľu stretli pokope. Zdraví a šťastní. Požehnaj toto jedlo. Ďakujeme.“ Povedala mama a ja som len prekrútila očami. Bola by skvelá herečka.

„Dobrú chuť.“ Povedal otec s úsmevom na perách a všetci začali jesť.

Obed prebehol kľudne. Každý bol ticho.

Po obede som povedala, že umyjem riad, takže som ostala sama. Keď som ho doumývala, tak som sa premiestnila do obývačky, kde som si sadla a celý čas sa usmievala a prikyvovala, až ma z toho rozboleli ústa.

„Už je dosť neskoro. Mala by som ísť domov. George, odvezieš ma?“ spýtala sa babka môjho otca a usmiala sa na neho.

„Áno, mami. Len sa rozlúč a ja si idem pre kľúče od auta.“

„Oci? Môžem ísť aj ja?“ hneď som sa spýtala a pozerala sa na otca prosebným pohľadom. On len prikývol a odišiel.

---

Sedeli sme v aute a bolo ticho. Prišli sme pred dom, kde babka bývala.

„Ahojte.“ Pozdravila nás a otvorila dvere. „Ahoj, babi.“ Povedala som a usmiala sa na ňu.

Keď odišla, tak som si sadla dopredu na miesto spolujazdca a zapla si pás. Zapla som rádio, aby tu nebolo také ticho. S otcom sme spievali pesničku, ktorú práve hrali v rádiu.

Smiali sme sa a rozprávali. Práve v tejto chvíli som sa cítila šťastná. Ale to netrvalo dlho.

„Oci, pozor!“ vykríkla som, keď som videla kamión, ktorý sa rútil oproti nám. Videla som len, ako sme nabúrali. Boli tam plamene. Otec mal hlavu na volante a bol od krvi. Potom som sa pozrela okolo a bum.

Potom som videla už len tmu.

Dobre, ja viem, že je to úplne otrasné. Nebudem sa čudovať, keď tu uvidím negatívne komentáre. A prepáčte, že nebola skôr časť, ale nemohla som. Zajtra dúfam, že pridám ďalšiu a potom zasa až cez víkend alebo v pondelok. :( Je mi to naozaj ľúto a prepáčte, že toto je taká krátka, ale písala som to len narýchlo, keď boli rodičia v obchode.

VOTE a KOMENTY potešia. :)