No reason to live

8. časť - „Fuck you."

Odtiahla som sa od neho a pozerala do jeho orieškovo hnedých očí. Cítila som sa šťastne a konečne po dlhej dobe som sa úprimne usmiala. Ten chlapec dokázal divy.

„Mám ťa odviesť domov?“ spýtal sa ma a ja som len prikývla. Sadla som si na miesto spolujazdca a čakala, kým Justin nastúpi. Keď konečne nastúpil, tak naštartoval auto a išli sme. V aute panovalo ticho, tak som zapla rádio a pozerala sa von oknom. Cítila som, že alkohol sa z môjho tela už dostáva preč a bola som už trochu triezlivejšia (existuje vôbec také slovo? :D).  

Justin zaparkoval pred mojím domom a pozrel sa na mňa. Čakal, kým niečo poviem.

„Tak, ja už idem. Ďakujem za odvoz.“ Povedala som mu a opäť sa na neho usmiala.

„Nemáš začo. Kedykoľvek.“ Odpovedal s úsmevom.

Vyšla som z auta a vybrala sa k domu. Vo vnútri sa nesvietilo, takže asi pravdepodobne každý už spal. Alebo som v to dúfala.

Otvorila som vchodové dvere a vošla dnu. Potichu som sa vyzula a keď som už chcela ísť na prvý schod, tak ma vyrušil otravný hlas mojej matky.

„Kde si bola?“ spýtala sa ma a ja som sa otočila, aby som na ňu videla. Sedela v obývačke na kresle s pohárom v ruke a prísne sa na mňa pozerala. Si zo mňa robí srandu? Teraz sa vážne začne hrať na starostlivú mamičku?

„Vonku.“ Povedala som jej drzo.

„S kým?“ ach, takže toto je teraz výsluch?

„S Justinom.“ Odpovedala som jej a chcela som čo najskôr odísť z jej prítomnosti. Nemala som na ňu náladu. Ona je asi jediná osoba, ktorá ma dokáže naštvať iba tým, že sa na mňa pozrie.

„Už je dávno po polnoci a zajtra máš školu.“ Povedala a nespúšťala zo mňa oči.

„No a? Neboj sa, stihnem školu.“ Prekrútila som oči a vyšla som hore schodmi.

„Chloe, neodchádzaj, keď sa s tebou rozprávam!“ kričala po mne a ja som už chytala znovu nervy. Mala som s tým problém a ja som si to uvedomovala. Bola som proste človek, ktorý chytí nervy, keď na neho niekto zvýši a hlas a bola som človek, ktorý sa urazí, keď mi niekto niečo nedovolí.

„Jebem ťa.“ Zašepkala som si skôr sama pre seba, ale moja matka ma uši ako jastrab.

„A pozor na slovník! Takto som ťa nevychovala.“ Kričala späť a ja som sa skoro zadusila na vlastnej sline. Toto som už ďalej nevydržala. Zišla som dole a postavila sa rovno pred ňu.

„Ty si ma vôbec nevychovala! Stále ťa zaujímal len tvoj miláčik – Rose. Ona bola dokonalé dieťa. Dieťa, ktoré si chcela. O mňa sa zaujímal len otec a niekedy ani on nie. Preboha, ty si to neuvedomuješ? Ešte aj on sa ťa bál. Si ako bomba. Každý okolo teba prechádza radšej so sklopenou hlavou, pretože nevieme, kedy vybuchneš! Si príšerne bipolárna a už fakt na teba nemám ja nervy. Nenávidím ťa! Počuj? Nenávidím!“ kričala som na ňu ako zmyslov zbavená a pár slz sa mi vykotúľalo aj z očí. Už som to fakt nemohla vydržať. Chcela som sa konečne vykričať. Od teraz nebudem len to tiché dievčatko, ktoré si všetko nechá. Budem si hovoriť svoj názor, nech sa deje čokoľvek.

Vybehla som hore schodmi a zavrela sa v izbe. Trošku som aj ľutovala, že som takto vybehla na mamu, ale nedala mi na výber. Viem, že aj pre ňu je toto ťažké, pretože jej zomrel  manžel. Ale bol to aj môj otec. Prežívam to isté.

Zapla som si hudbu, aby som sa trošku odreagovala od toho. Vošla som do kúpeľne a kašľala na všetko. Dala som si dole návleky z rúk a odhodila ich preč. Vybrala som žiletku a začala sa rezať. Nemohla som to vydržať. Musela som to spraviť. Hneď po tom som sa cítila lepšie. Bolo to príjemné, cítiť tu bolesť na vašich rukách.

Keď som s tým prestala, tak som sa rozplakala ešte viac a sadla si na zem do kúpeľne. Plakala som a pozerala sa na svoje ruky. Zasa som to spravila. A bolo mi to ľúto.

Asi po desiatich minútach som sa postavila zo zeme a všetko poupratovala. Potom som sa vyzliekla a vošla do sprchy. Pustila som na seba vlažnú vodu a uvoľnila sa. Ako keby sa všetky problémy vytratili a ja som bola na zemi len sama. Keď som sa celá umyla, tak som vodu vypla a vyliezla von. Vošla som do izby, kde som si na seba obliekla kraťasy a voľné tričko. Trošku som stíšila hudbu a zaspala som.

Ráno som sa zobudila na nepríjemný zvuk budíka. Ach, bože ako mne sa nechcelo ísť do tej debilnej školy.

Vstala som z postele a namierila si to do kúpeľne, kde som ako každé ráno si umyla zuby a tvár. Vošla som do izby, kde som prišla pred svoj veľký šatník a pozrela sa doň. Hľadala som niečo vhodné. Vybrala som si čierne obtiahnuté leginy a k tomu voľné sivé tričko. Išla som ešte do kúpeľne, kde som sa namaľovala. Dala som si jemnú vrstvu make-upu, oči som si namaľovala na hrubo s čiernou ceruzkou a dala si na mihalnice ešte špirálu. Na pery som si dala len lesk. Pozrela som sa do zrkadla a usmiala sa. Ale hneď mi ten úsmev zmizol z tváre. Pozrela som sa na ruky a povedala si, že toto len tak ľahko nezakryjem. Celé ruky dorezané. Dala som si zopár čiernych gumených náramkov na ruku, ale aj tak to bolo vidno. Povedala som si, že kašlem na to. Už ma nezaujímajú reči ostatných. Je to moje telo, môj život, moje chyby.

Vyšla som zo svojej izby s taškou na pleci a hneď som si to namierila do kuchyne. Chcela som sa ešte pred školou, ale niekto zazvonil na zvonček. Vybrala som sa k dverám a otvorila ich. Stál tam Justin a pozeral sa na mňa.

„Ahoj.“ Povedala som a obzrela som si ho. Na sebe mal čierne nohavice, biele tielko a na nohách Supry.

„Ahoj, len som sa ťa chcel spýtať, či ťa netreba zviesť do školy.“ Povedal a usmial sa na mňa. Rozmýšľala som, či mám ísť s ním. Bolo by mi dobre, keby som išla aj pešo, ale to by som asi nestihla na čas. Tak som mu len prikývla, zobrala si tašku a vyšla z domu.

Nastúpila som do jeho auta a on si sadol vedľa mňa. Usmieval sa na mňa a ja som nevedela, o čo mu ide.

„Tak ideme?“ zasmiala som sa a ukázala na cestu.

„Oh, jasné.“ Povedal a naštartoval auto.

Ja som začala rozmýšľať o včerajšku. Znamenal ten bozk pre neho niečo? A znamenal niečo pre mňa? Bol by to dobrý kamarát, ale ako svojho chalana si ho neviem predstaviť. Pozerala som sa na svoje ruky a snažila som si ich dávať čo najbližšie k telo a zakrývať jazvy. Hanbila som sa za nich.

„Už sme tu.“ Z rozmýšľania ma vytrhol Justin a ja som sa na neho usmiala a prikývla.

„Ďakujem.“ Povedala som a vystúpila z auta.