No reason to live

11. časť - „Justin."

Ráno som mohla spať do kedy som chcela. Teda, až do kedy ma nezobudil hlas Lei.

„Chloe, vstávaj. Sú raňajky.“ Šepkala a hýbala zo mnou zo strany na stranu.

„Ešte päť minút.“ Povedala som ospalo a potom som počula už len kroky a zatvorenie dverí.

Asi po desiatich minútach som sa rozhodla vstať z postele. Prezliekla som sa do legín a voľného trička. Hľadala som v izbe nejaké zrkadlo, ale nebolo tam. Napadlo ma, že tu asi nemôže byť. Mohol by tu byť nejaký človek, ktorý by sa chcel zabiť, mohol by rozbiť to zrkadlo a podrezať sa. Ale to si myslím len ja.

Ale dosť mi tu chýbalo to zrkadlo. Nemohla som sa pozrieť, ako vyzerám a chýbala mi tu aj váha. Rozmýšľala som, koľko som mohla pribrať od včera. Jedla som síce iba tú grcku, ktorú si dovolia nazývať jedlom, ale jedla som aj tú čokoládu od Jacka. Iní si to neuvedomujú, ale z takej čokolády môžem pribrať aj dve kilá.

Vyšla som z izby a namierila si to do jedálne. Prišla som pred pult a pozrela sa na Bertu. Mala na perách úsmev. To bolo divné. Úsmev som jej opätovala a čakala, čo mi dá. Podala mi tanier s praženicou. Wáu, niekto sa tu naučil variť.

„Ďakujem.“ Slušne som sa poďakovala a hľadala som miesto, kde by som si mohla sadnúť. Očami som vyhľadala stôl, kde bol Jack. Usmiala som sa a prišla k nemu.

„Môžem si sadnúť?“ spýtala som sa ho a on s úsmevom prikývol.

„Ďakujem za tú čokoládu.“ Zasmiala som sa a zobrala som si vidličku do ruky.

„Nemáš začo. Dúfam, že ti chutila.“ Zasmiali sme sa spolu a potom v tichosti sme sa najedli. Raz za čas sme sa na seba pozreli a začali sa smiať ako blázni, len tak bez príčiny.

Nie je to tu také hrozné, ako som si myslela. Je tu oveľa lepšie ako doma. Myslím si, že toľko,  čo som sa včera a dnes smiala, som sa nenasmiala ešte nikdy. Bolo to tu fájn. Vôbec mi nechýbala mama a ani sestra.

Keď sme dojedli, tak sme sa postavili a išli sme do klubovne. Tam sme si zapli nejaký film, ktorý ani neviem o čom bol. Veľmi som sa oňho nezaujímala. Stále som rozmýšľala nad Justinom. Mohol by ma prísť navštíviť. Vie vôbec, že som tu? A čo Mary? Povedala jej mama, že som tu? Otázky, ktoré mi stále vŕtali hlavou. Chcela som na nich odpoveď.

„Chloe, dnes máš sedenie u psychologičky.“ Povedala Lea a ja som sa na ňu pozrela pohľadom ‚to myslíš vážne?‘.

„Kedy?“ spýtala som sa otrávene. Nechcela som tam veľmi chodiť.

„Práve teraz.“ Zasmiala sa a ťahala ma z gauča. Ja som sa pozrela na Jacka a on sa len smial. Debil.

„O chvíľku som späť.“ Povedala som mu, keď som bola už skoro pri dverách. Len mi zamával a už ma Lea ťahala preč.

Prišli sme pred dvere, ktoré Lea otvorila a pustila ma dnu. Zavrela za mnou a v miestnosti som bola len ja a tá psychologička. Pozrela som sa na ňu a vyzerala príliš mlado. Mala čierne rovné dlhé vlasy, štíhlu postavu, okuliare na očiach a na perách úsmev.

„Ahoj, Chloe. Posaď sa.“ Pozdravila ma s úmevom a ukázala na stoličku, na ktorú som si hneď sadla.

„Ja som doktorka Amy Braxton. Môžeš mi kľudne tykať a volať ma menom.“ Prikývla som a ona si otvorila nejaké papiere a začala písať do nich niečo.

„Takže, ako sa cítiš?“ spýtala sa a stále si niečo zapisovala.

„Dobre.“ Jednoducho som odpovedala a usmiala sa na ňu.

„Máš potrebu sa rezať?“ táto otázka ma zaskočila. Myslela som si, že sa ma len spýta, ako sa mám, čo som robila, ale nie, že pôjde rovno na vec.

„Ani som nad tým veľmi nerozmýšľala. Nikto ma nerozčúlil a skoro stále niečo robím, takže nemám potrebu to robiť.“ Odpovedala som jej a ona si to hneď zapísala.

„Dobre, ak by si mala akýkoľvek problém, tak príď za mnou.“ Usmiala sa na mňa a ešte si niečo dopisovala pred tým, ako zdvihla hlavu ku mne a usmiala.

„To je všetko?“ spýtala som sa zo smiechom a ona len prikývla.

„Tak dobre, ja idem.“ Povedala som a odišla. Myslela som si, že mi bude tlačiť do hlavy, aký je život skvelý a dávať kázania a o tom, že som blázon, pretože som to robila. Ale ona nič. Tá žena sa mi začína páčiť.

Vošla som do klubovne a očami hľadala Jacka. Našla som ho na gauči, ako spí. Nechcela som ho budiť, tak som išla na obed sama.

Vošla som do jedálne a pri okienku Berta nebola. Pozrela som sa okolo a na každom  stole bola pizza. Usmiala som sa sama pre seba a sadla som si k prázdnemu stolu. Zobrala som si jeden kúsok, potom druhý, tretí a nakoniec štvrtý. Bola som príšerne hladná a mala som potrebu stále len jesť, ale musela som sa kontrolovať. Už teraz som toho zjedla až až.

Vošla som do klubovne a tam už sedel vysmiaty Jack. Klubovňa bola prázdna, pretože každý bol na obede.

„Ideš si zahrať ping pong?“ zasmiala som sa a ukázala na ping-pongový stôl.

„No, ak ti nevadí, že ťa porazím.“ Zasmial sa a oprášil si ramená na znak, že je profík.

„Pf, mňa len tak ľahko neporazíš.“ Zasmiala som sa a už sme stáli pred stolom a pinkali si loptičku. Dobre, priznávam sa, že som to hrala prvýkrát, ale išlo mi to docela dobre.

„Som lepšia.“ Vyplazila som jazyk na Jacka, keď som ho už asi dvadsiatykrát porazila.

„Dobre, poďme si zahrať niečo iné.“ Povedal zo smiechom a hľadal nejakú aktivitu, ktorou by sme sa zamestnali.

„Mne sa nechce nič hrať. Poďme pozerať televízor. Určite tu majú nejaké dobré DVDéčka.“ Hodila som sa na gauč, zatiaľ čo Jack sa prehrabával v obale na DVDéčka.

„Pozrieme si Shreka?“ spýtal sa so smiechom.

„Videla som ho už asi ticískrát, ale môžeme.“ Zasmiala som sa a on to pustil. Sadol si na gauč a ja som si dala hlavu na neho. Začal ma hladkať po vlasoch a mne to bolo strašne príjemné. Po chvíľke som pri tom zaspala.

„Chloe, máš návštevu.“ Zobudil ma hlas Jacka.

„Čo?“ spýtala som sa udivene a pozrela sa na Jacka.

„Lea mi povedala, aby som ti to povedal.“ Povedal Jack a zdvihol ruky na svoju obranu.

„Som zvedavá, kto to je.“ Povedala som si skôr sama pre seba a Jack sa nad tým zasmial.

Chcela som niečo povedať, ale prerušilo ma odkašľanie niekoho, kto stál za mnou. Otočila som sa na toho dotyčného a skoro sa mi zastavilo srdce. Môj úsmev sa mi ešte viac rozšíril a ja som si ho popozerala. Mal nagélované vlasy dohora, biele tielko, na tom košeľu, džínsy niekde pod zadok a na nohách Supry.

„Justin.“ Vzdychla som a on mi úsmev opätoval.

Dobre, dneska sa mi vôbec nechcelo písať, preto je to také krátke. :D Túto časť chcem venovať mojej milovanej Anetke. ♥

VOTE a KOMENTY potešia. :)