No reason to live

14. časť - I just wanna die.

Ráno som sa zobudila na veľký treskot.

„Čo do riti?“ Rýchlo som otvorila oči a pozerala sa po izbe a hľadala osobu, ktorá ma zobudila.

Videla som pred sebou Candy, ako niečo zbiera zo zeme.

„Prepáč.“ Povedala po tichu a pozrela sa na mňa so svojimi uplakanými očami.

„Nevadí. Mám ti pomôcť?“ postavila som z postele a chcela jej pomáhať zdvíhať oblečenie zo zeme, ale hneď ma zastavila.

„Nie!“ vykríkla chladno. Až som poskočila od toho, ako zrazu zmenila náladu.

„Fajn.“ Zamrmlala som si skôr sama pre seba a opustila izbu. Bolo dosť skoro, takže v jedálni ešte nikto nebol, tak som sa rozhodla ísť do klubovne.

Dnes je nedeľa. Ach, ten krásny pocit, keď vás nebudí mamin piskľavý hlas so slovami ‚obliekaj sa, ideme do kostola‘. Zasmiala som sa nad tým, ako som si predstavovala mamu a Rose, ako práve teraz sedia v kostole a počúvajú kázeň.

„Dobré ránko.“ Z rozmýšľania ma vytrhol Jack. Pozrela som sa na neho a vyzeral božsky. Vlasy mal do všetkých strán, na sebe mal iba tepláky. Bol bez trička. Bolo mu vidno svaly na bruchu a jazvy. Vyzeralo to dosť sexy. Pri tom, ako som sa na neho pozerala, som sa usmievala ako debil a kusla si do spodnej pery.

„Chloe?“ zasmial sa a mával mi rukou pred tvárou. Ja som potriasla hlavou, aby som sa prebrala a uvedomila, čo sa deje.

„Prepáč. Dobré ráno.“ Usmiala som sa na neho a on si sadol vedľa mňa na gauč. Úsmev mi opätoval a zapol televízor.

Položila som si hlavu na jeho rameno a pozerala s ním televízor. Dávali nejakú animovanú rozprávku, ktorej sa ja vôbec nevenovala pozornosť. Rozmýšľala som nad tým, či dnes príde Justin. Dúfam, že áno. Nechcem byť ďalší deň bez neho.

Do klubovne vošla Lea a hneď sa na mňa usmiala. Ja som jej úsmev opätovala a ďalej ‚pozerala‘ televízor.

„Chloe, choď na raňajky a po raňajkách máš ísť za Amy.“ Hovorila Lea počas toho, ako vyhrňovala závesy v klubovni. Ja som len prikývla a postavila sa.

Chcela som sa spýtať Jacka, či pôjde so mnou a raňajky, ale keď som videla, aký bol zažratý do toho seriálu, tak som to radšej nechala tak. Rozhodla som sa, že prezliecť sa pôjdem až po raňajkách.

Vošla som do jedálne, kde som prišla k okienku. Berta mala dobrú náladu, pretože sa usmievala od ucha k uchu. Podala mi tanier, kde boli palacinky so šľahačkou a na vrchu ešte posypané kakaom. Úsmev som jej opätovala a sadla si k voľnému stolu.

Ach, bože. Prečo mi toto robia? To naschvál varí takto? Radšej by som jedla tú grcku, ktorú som mala hneď v prvý deň, ako toto kalorické jedlo. Keď zjem všetky štyri palacinky, tak sa za to budem nenávidieť do konca života a priberiem.

Videla som, ako Lea sedí v rohu jedálne a tvári sa, že číta. Ale jedno oko jej vždy unikalo a pozerala sa na mňa. Musela som to všetko zjesť, inak by to do mňa napchala ona. Nenávidím to tu!

Odrezala som prvý kúsok a dala si ho do úst. Hneď som cítila tú sladkú chuť na jazyku. Ani som si to nestihla uvedomiť a už som to mala zjedené. Nenávidela som to, keď si môj mozog ani nestihol uvedomiť, že som plná a nezastavil ma.

Odfúkla som a postavila sa zo stoličky a vybrala sa do izby. Cítila som, že moje telo bolo ťažšie. Cítila som sa hrozne za to, že som to všetko zjedla. Mala som potrebu to hneď zo seba dostať von. Ale nemohla som. Mohol by si to niekto všimnúť a nechcem tu byť do konca svojho mizerného života.

Vošla som do izby a v nej nikto nebol. Wáu, Candy vyšla z izby?

Otvorila som skriňu, v ktorej som mala svoje veci a vybrala si čierne leginy a na to tričko s nápisom ‚die‘. Obliekla som si to a trošku sa ešte učesala, aby sa ma Amy nezľakla. Sranda, že môžeme všetkých oslovovať menami.

Stála som pred dverami Amy a rozmýšľala som, či mám zaklopať alebo nie. Nakoniec som zaklopala. Z vnútra sa ozvalo tiché ‚vstúpte‘ a ja som otvorila dvere a vstúpila dnu.

„Sadni si, Chloe.“ Povedala Amy a ukázala na gauč, pred jej stolom. Už tu nemala tie tvrdé drevené stoličky, ale gauč. Super, aspoň to bude pohodlnejšie. Bože, čo je to so mnou? Som na psychiatrii a zaoberám sa tým, na čom budem sedieť.

„Ako si sa mala?“ opýtala sa ma s úsmevom a vybrala zložku s mojím menom a otvorila ju.

„Celkom dobre.“ Úsmev som jej opätovala a ona si to zapísala. To si zapisuje každé jedno slovo?

„Dobre, teraz sa ťa budem pýtať zopár otázok a ty mi na ne pravdivo a úprimne odpovedz, jasné?“ povedala to dosť vážne a ja som len prikývla na znak, že budem hovoriť pravdu.

„Kedy si sa prvýkrát rezala a prečo?“ spýtala sa ma to dosť kľudne a mňa to trošku zaskočilo. Už ani som si to nepamätala.

„Prvýkrát to bolo asi v dvanástich. Vtedy to začalo byť trošku divné u nás doma. Rodičia sa každú noc hádali a ja som to nemohla znášať. A k tomu mi dopomohla ešte aj škola. Každý deň som počúvala  škole narážky na mňa a na moju postavu a na to, ako vyzerám a keď som prišla domov, som počúvala hádky rodičov. Jedného dňa som to už proste nezvládla a skúsila to.“ Počas toho, ako som jej to hovorila, sa mi slzy hrnuli do očí a ona si to všetko zapísala.

„Ako si sa cítila po tom, ako si to spravila?“ spýtala sa ma a opäť si niečo zapisovala.

„Cítila som sa tak ..voľne. Ako keby všetky problémy zmizli a na celom svete som bola len ja. Nikto iný.“ Pozerala som sa na svoje jazvy a prechádzala si po nich prstom. Zrazu som mala opäť nutkanie to spraviť. Cítila som, že to potrebujem.

Znovu si všetko zapisovala a ja som mala pocit, že ma ani nepočúva. Stále len niečo písala a mňa to už začínalo rozčuľovať.

„Dobre, to je na dnes všetko. Môžeš ísť.“  Povedala, keď konečne zodvihla hlavu od tých papierov a usmiala sa na mňa.

Otvorila som dvere a hneď si to namierila kúpeľne. Zavrela som dvere, ale ešte pred tým som sa pozrela, či nikto nie je na blízku. Pozerala sa dookola a hľadala niečo ostré. Bolo tam malé zrkadielko nad umývadlom, tak som ho zobrala a hodila o zem. Robilo sa a ja som si zobrala malý kúsok. Chytila som ho do ruky, sadla si na zem a pozerala sa na neho. Práve v tejto chvíli som chcela iba zomrieť. Mám to spraviť alebo nie? Nakoniec som si to priložila rovno na žili a potiahla som to. Tak isto som to urobila aj na druhej ruke. Videla som, ako sa mi zahmlieva pred očami. Posledné čo som videla, bolo kopec krvi a Leu, ktorá sa skláňa nado mnou a kričí moje meno.

Rozmýšľala som, či mám napísať časť, pretože som u starkej a na jej starom dvadsať ročnom notebooku je Word z roku XY a je celkovo príšerne pomaly. Ale nakoniec som to napísala. :D Chcela by som dnes pridať ešte jednu časť, tak dúfam že sa mi to podarí. :)

Chcela by som vám všetkým poďakovať za krásne komentáre a za to, že mám už 5,000 čitateľov na tejto story. Ani v sne by som to nečakala. Keď som to videla, tak som mala slzy v očiach. A tiež na Skinny Love je už 6,000 čitateľov. ĎAKUJEM VÁM! :) 

VOTE a KOMENTY potešia. <3