Až kým sa tajomstvá neprezradia

(pokračovanie prvej kapitoly 6)

Dneska som nemeškala. Práve opak. Prišla som o desať minút skorej. Niektorý žiaci tu už boli. Ale bolo ich lem pár. Traja chalani a dve baby. Chalani sedeli v pred posledných laviciach a baby sedeli v druhej rade. Sadla som si nakoniec do zadu kde som sedela aj včera. Na chvíľku som vypla svet okolo seba. Sústredila som sa len na kresbu a hudbu, čo mi hrala v ušiach z mojich slúchatok. Kreslila som si až kým neprišla Profesorka Borná. Cítila som ako sa niektorý počas môjho kreslenia na mňa žiaci pozerali. Nebolo mi to príjemné, ale upozorniť ich za to som tiež nemienila. Stále som myslela na partiu, či im vlastne naozaj chýbam. Teda tak ako mi to píšu. Najviac som premýšľala nad Andym. Je pravda, že s ním si najviac píšem a vždy po škole volám, ale nezabúdam, že má Maju. Aj keď každý deň, voláme spolu minimálne hodinu, pomaly na neho zabúdam aj na city. Možno je to tak lepšie. Aj tak k tebe nikdy nič necítil, si len jeho najlepšia kamarátka. Čiže len friendszone. Najväčšia a najbolestivejšia blbosť, čo môže byť. A to som vlastne kreslila. Dvoch ľudí. Dievča a chalana. Dievča držala papier s nápisom LOVE a chalan papier s nápisom BESTFRIENDS. Chalan sa usmieval a dievča len trocha. Mala na sebe mikinu s kapucňou na hlave, roztrhané kraťase a číňanky. Chalan trojštvrťové rifle s tričkom s krátkymi rukávmi. Mal presne vlasy ako Erik. Bolo mi ľúto, keď som tú kresbu musela odložiť, keď prišla profesorka. Oznámila nám, že zajtra sme normálne v škole, a začíname o ôsmej. Každý vo svojej triede. Posledný týždeň v decembri, pôjdeme na výlet. Vlastné na lyžovačku do väčšej dediny, kde je aj hotel. Vraj tam každý rok chodia a vždy sa im tam veľmi páčilo. Keď povedala názov dediny, skoro som odpadla. Tá dedina je kúsok od nás kde som bývala. Od nedočkavosti a radosti, som musela hneď potajomky napísať na messenger našej skupiny. Všetci sa tešili. Aspoň spoznajú mojich spolužiakov. Hneď sa mi vyčaril úsmev na tvári. Vlastne mi to zlepšilo ráno. Niekedy sme sa tam chodili lyžovať, lebo tam majú super kopce alebo sme tam zašli si zahrať paintball. Hneď ako nám to oznámila, tak sme šli do parku. Erik sa celý deň neukázal. Ani jeho kamaráti, dokonca aj niektoré baby chýbali. Učiteľka ma poprosila, aby som informovala Erika o výlete a o zajtrajšom pláne, keďže mám za neho menšiu zodpovednosť. Rozhodla som sa mu napísať, až keď budeme v parku, kde boli lehátka na ktorých som celý čas ležala a pomaly sa húpala. Samozrejme nechýbala ani hudba v ušiach. Po polhodinke som mu napísala. Dlho mi netrvalo kým som našla jeho facebook. Ako profilovú fotku mal z nejakej dovolenky, kde boli veďla neho dvaja chalani. Na fotke boli označení a podľa priezvisk sa dalo usúdiť, že sú bratia. Aj sa trocha podobajú. Po pozretí profilovky som mu napísala:

Ahoj. To som ja Ema Angelová, tvoj budy na škole. Profesorka Borná ma poprosila, aby som ti napísala informácie, ktoré nám dneska povedala alebo nám oznámi a ty nebudeš v škole.
Takže, zajtra máme školu od ôsmej do dvanástej, každý vo svojej triede. Budeme preberať pravidlá školy a pod. A posledný decembrový týždeň ideme na lyžovačku do dediny ____. Vraj ste tam boli aj minulý rok. Ak bude sneh, tak sa tam možno pôjdeme aj lyžovať. Ak nie tak možno pôjdeme paintball. Bližšie informácie dostaneme neskoršie. 

Možno sa poteší, že som ho informovala.