Až kým sa tajomstvá neprezradia

(Pokračovanie piatej kapitoly 2)

Ako sme vystúpili z vlaku, šli sme hneď na autobus, ktorý nás mal hodiť pred hotel. V autobuse som chcela sedieť sama, kde som si celý čas počúvala hudbu a hľadela na okolie. Vonku husto snežilo. Aj keď som tu miliónkrát bola, cítila som sa, že tu idem prvý raz. S autobusom sme cestovali len necelých dvadsať minút. Keď sme mali pomaly vystupovať, žačala som sa obliekať. Zastrela som si okno modrým závesom, aby som si nemusela pripomínať, aká musí byť vonku zima. Vystupovala som medzi posledných, aby som sa nemusela medzi žiakmi tlačiť. Aj tak sa mi nechcelo vystupovať. Profesorky ešte niečo vybavovali so šoférom. Ako som vystupovala, všetci sa na mňa prekvapeno pozerali. Ani nerozprávali len šepkali. Spravila som niečo? Čo sa deje? Prečo všetci na mňa pozerajú? Stalo sa niečo s mojím kufrom? Vyšla som z autobusu a pomaly si šla pre kufor. Počula som ako sa niekto za mnou rozbieha. Otočila som sa a odrazu ma nabrala vysoká postava s kuklou. Nestihla som nič len zakričať. Držal ma za boky a chcel ma dať na rameno, ale som sa vystrela. „Okamžite ma pusti!" Skríkla som hlasno. Medzi tým som sa pozrela dozadu. Tam sa smiala partia. Pozrela som sa na čiernu kuklu ktorú som dala dole. Bol to Andy. „Ty degeš!" zhúkla som po ňom a zapla ho po ramene. On si ma medzi tým nadhodil a držal ma za zadok a ja som si dala nohy za jeho chrbát. „Čakal som, že sa budeš radovať, ty debilko." Povedal Andy s úsmevom. Medzi tým podišla k nám partia. „Keby si ma tak nevystrašil, možno by som ti aj pusu na líce dala." Povedala som mu nahnevane. „Éjha od teba ešte nikto nedostal pusu. Keby som to vedel, tak to nespravím." Povedal prekvapene Andy. Chalani sa začali hneď ohlasovať, že oni nič nespravili, že oni si zaslúžia sladkú pusu. „Neochránili ste ma, tak si zaslúžite facku." Povedala som im drzo a zasmiala sa. Andy ma prudko pustil dole aby mi chalani mohli robiť zle. Napríklad, ma hodiť na zem a kŕmiť ma snehom, ako to oni ľubia robiť cez zimu. Hlavne mne. V tom došiel od jedného chalana z partie strýko, ktorý ma zachránil.

„Bože nechajte ju chalani!" Zhukol po nich a hneď ma pustili. Podišiel ku mne a ja som ho milo pozdravila.

„Dobrý deň Janko."
„No čo ty Angelová? Ako sa máš v meste?" Milo ma privítal a objal. Bol o niečo vyšší ako ja a jeho krátke striebro čierne vlasy mu neskutočne svedčali. Jeho nič nerobilo staršieho ale mladšieho. Medzi nami prišli prekvapené profesorky. Hneď sa privítali s Janom. On nás pomaly odprevadil ku veľkej drevenici. Milovala som tam spávať. Hlavne cez zimu, keď sme sa rozhodli s partiou si zalyžovať. Je tam veľa izieb a pri vchode je veľký hnedý krb a štyri dlhé gauče. Celú cestu ma samozrejme partia provokovala. Dovnútra však nemohli, tak ostali vonku. Myslím, že šli do šenku, ktorá je neďaleko. Bola som naozaj šťastná, že prišli, až som sa nemohla dočkať, kým sa vybalím, aby som zase mohla byť s nimi. Celý čas, čo Janko ukazoval drevenicu, som bola pri ňom a rozprávali sme sa. Vybavil mi moju izbu, kde vždy spávam, keď sem prídem. Profesorky a žiačky s ktorými som mala mať izbu len súhlasili, lebo profesorky nemuseli nič doplácať a baby mali o jednu posteľ naviac. Pri mojej izbe som prehliadku opustila, lebo to tu už dobre poznám. Jankovi to nevadilo a ako zase ani profesorkám. Povedala by som, že boli aj do neho zaľúbené alebo ním okúzlené, lebo také vyšportované telo ako má Jano, v jeho veku nenájdete a jeho humor alebo komplimenty stoja za to mu vo všetkom vyhovieť. Profesorky mi len povedali, aby som sa o hodinu a pol ukázala v hale. Počas vybalovania sa, som rýchlo zavolala Andymu, aby som sa ujistila, kde sú. Ako som si aj myslela. Boli v šenku.. Oni mi už objednali kofolu. Celú hodinu sme sa rozprávali a nevedeli sme sa zastaviť. Vtedy som bola naozaj šťastná a nechcela som sa na drevenicu vrátiť. Čas šiel proti mne. Celé to posedenie s partiou prešlo strašne rýchlo. Chalani ma odprevadili k drevenici, kde sme pred ňou stáli ešte desať minút, lebo som mala čas. Samozrejme pomaly všetci nás sledovali. Smiali sme sa na tom, lebo som bola zase populárna. Až teraz som si uvedomila, že s partiu sa cítim neskutočne silná a ako mi naozaj ten celý čas chýbali. Hlavne Andy. Tvárili sme sa, akoby sa tá hádka naposledy vôbec neudiala, čo ma bolelo, ale navzájom upokojovalo. Ako aj ja, aj chalani sa rozhodli tu byť do piatka, ak im do toho nič vážne nepríde. Janko vybavil, že môžu s nami chodiť na túry a na podobné veci, ale oni budú za seba zodpovední, keďže im je viac ako osemnásť. Preto vlastne nemohla prísť celá partia. Buď mali neboli dospelí, museli ísť do školy/ do práce, boli chorí alebo proste nemohli prísť. Samozrejme, že mi chýbali, ale bola som rada, že medzi nich, nepatrí Andy.