Až kým sa tajomstvá neprezradia

(pokračovanie šiestej kapitoly 1)

Zlhboka som sa nadýchla a pomaly šla k dverám. Aj tento raz mi Erik priniesol kvety.
„Nemala by som ja tebe dávať kvety? Veď ty si oslávenec nie ja." Pousmiala som sa na neho. Vlasy mal od vločiek, ktoré sa mu na vlasoch pomaly roztápali.
„Áno, ale ty určite žiadne nemáš." Poznamenal a podal mi ich.
„Tiež pravda." Dodala som zahanbujúc a rýchlo som ich vložila do vázy s vodou. Odkedy som s Erikom kamarátka, furt dostávam nejaké kvety.
„Vyzeráš nádherne." Poznamenal s jeho nádherným úsmevom.
„Veď som tvoja partnerka, tak musím." Jemne som na neho žmurkla a pomaly si dávala na seba hrubú čiernu bundu so sivou kozušinou na kapucni, keďže aj tá moja tmavozelená sa suší. Erik sledoval, každý môj pohyb. Aby som zabila ticho som pokračovala.
„Konečne osemnásť čo? Sa riadne tešíš nie?" Pozrela som sa na Erika a on len prikývol a ďalej sledoval ako si obúvam tie obrovské čižmy.

"To sú riadne kopytá." Poznamenal. Ja som sa len jemne pousmiala a trocha viac poponáhľala sa s obliekaním bieleho šálu.

"Sú po mame. Neviem, či by som sa odvážila ich kúpiť pre seba, ale musím uznať, že sa v nich dobre chodí." Vysvetlila som mu. Keď som sa na nich postavila, stále som bola o pár centimetrov menšia ako Erik.
"Stále si len drobček" Podpichoval ma Erik. Bez topánok mám čelo presne pred jeho perami a teraz mi chýba jeden centimeter aby som bola rovnako vysoká ako on. Nie jeden by povedal, že sa dokonalo k sebe chodíme, lebo pri mne je málo chalanov väčší a keď mám na sebe topánky tak to ani nehovorím a pri Erikovi to je to isté len on nájde málo dievčat ktoré sú aspoň vyššie ako jeho rameno. Niektoré to dokážu sotva s topánkami.

"Dokonca v nich vyzeráš super." Dodal.

''Možno by som vyzerala lepšie keby som sa namaľovala, ale nemám make - up ani nič podobné. Dokonca mi to ani rodina alebo kamaráti nekupovali, lebo vedeli, že by som to nepoužívala.''Postavila som sa a podišla k nemu.

''To by som ti aj tak nedovolil.''

''Ako to?'' Začudovala som sa. Erik podišiel ku mne, dotkol sa ma so studenou rukou môjho líca a zahľadil sa mi do očí. 

''Nemám rád, keď sa dievčatá maľujú hlavne, ak majú tak krásnu tvár ako ty.'' Cítila som ako sa roztápam. Cítila som ako sa mi červenajú líca. Srdce mi začalo neskutočne biť. Pobozkaj ma. Erik sa jemne pousmial a otvoril vchodové dvere. Šla som hneď za ním. Cítil to čo ja?  Spustila som hneď tému, ako si predstavuje aby som sa u neho doma ako „frajerka" správala, aby som myslela na niečo iné,pri tom som za sebou zamíkala dvere.

1. Máme sa držať za ruku (to zvládnem)
2. Nebozkávať sa pred jeho rodičmi (Vďaka bohu aj tak sa neviem bozkávať)
3. Byť stále pri ňom (no dobre snáď nebudem vyzerať ako jeho poslušný pes)

Veľmi sme toho nenarozprávali, lebo mi bola neskutočná zima a nechcelo sa mi rozprávať. Prazdne ticho zapĺňali auta, naše čižmy, ktoré sa kazdým krokom zaborili do tvrdého snehu a sem tam bolo počuť nejaké deti, ktoré si buď stavali snehuliaka alebo hrali guľovačku. Erik kráčal celý čas popri mne. Vonku neskutočne snežilo. Ešteže som mala na sebe kapucňu inak by boli moje vlasy od vločiek. Premýšľala som, či Erik vie, že sa poznám s Romanom a či vie o tej noci, čo sa mi prihodila. Ak nie, mám hrať, že sa s Romanom nepoznám alebo mu to mám teraz povedať? Nechám to radšej na Romana. Šli sme po ulici kde sú sáme domy. Určite je to ulica bohatých, lebo mať pekný dom v meste nie je lacné. Zastavili sme sa pred ten najkrajší dvojposchodový dom v jemno oranžovej farby. Seldová strecha je v hnedej farby. Dolnú časť na pravej strane tvorí garáž. Na pravej strane sú dve široké okná a jedny dvere. Dve veľké okná sú úplne na ľavej strane. Medzi garážou a oknami sú dvere. V hronej časti je balkón s jednými dverami a širokým oknom pokope. Balkón je celkom široký, ale stolík by sa tam nezmestil. Je ohradený železnými tyčkami na ktorých je biele operadlo. Celý dom obkolesuje nádherná veľká zahrada plná kríkov vo tvare guly alebo obdlžníka. Chodník je z obdĺžnikových kameňov v šedej farby. Ako aj okná tak aj dvere sú bielej farby. Pred domom majú kokový obloukový plot vo vtare radiusu štandarného v čiernej farbe s montážou betóvého systému v šedej farby. Na špici sú upravené trojuhelníky. V strede plotov ozdobuje krásný detail. Vždy keď som šla s krpcami okolo neho, premýšľala som, kto tam môže bývať. Teraz zistím, že je to Erikov dom. Všimol si ako na ten dom pozerám s nadšením. Ponúkol mi, aby som si ho poriadne z vonka pozrela. Všetko bolo krásne zasnežené ako v rozprávke.. Zistila som, že sa o to stará Erikovej mamy frajer, ktorý je vyškolený za záhradkára. Šokovalo ma, keď som zistila, že sedí za kanceláriou, kde je menší šéf. Bolo mi ľúto sa prechádzať po zasneženej tráve, lebo všetko vyzeralo dokonalo. Porušiť tú krásnu bielu deku stopami od čižiem, sa mi zdalo ako rebelstvo. Erik ma celý čas sledoval a usmieval sa na mňa. Odrazu mi prestala byť zima. Šli sme do zadu. Za domom bola krásna terasa zakrytá pod strechou. Pred ňou boli vchodové dvere zo skla z francúzkeho štýlu. Všimla som si ako sa za bielimi záclonami svieti. Určite je to obývačka. Ako aj pred domom a okolo neho, aj tu bol chodník z betónu. V strede terasi bol stôl a okolo neho lavice prepletené drevom ako aj stôl. Za terasou je zasnežená záhrada. Nie je veľká, ale ani malá. Pozrela som sa na dom, aby som vedela ako vyzerá zo zadu. Nad terasou je tiež balkón, ale o niečo väčší. Erik mi oznámil, že to kedysi bola jeho brata izba no teraz je jeho. S úžasom som sa na neho pozrela.

„Aj ja som mala balkón v izbe ale nie taký veľký, teraz mám len trápnu tarapetu." Poznamenala som.
„Bývali ste v dome? Tak prečo ste sa odsťahovali?" Začudoval sa Erik.
„Pre dvoch to bol veľký dom a otec to nestíhal splácať, tak sa dohodol s ujom, ktorý má dve malé deti, aby tam šli."
„Kde je teraz tvoja babka?" Opýtal sa Erik opatrne.
„S dedkom v menšom byte." Pousmiala som sa. Pozrela som sa na Erika, ktorý sa hľadel na dom.
„Asi by sme už mali ísť dovnútra." Poznamenal.
„Mrzneš čo?" Spýtala som sa s provokatývnim úsmevom.
„Aj, ale už meškáme."