Až kým sa tajomstvá neprezradia

(pokračovanie prvej kapitoly 10)

Piatok (druhý týždeň september)

Sedím za lavicou. Pomaly dojedám svoje jablko. Je prvá prestávka. Vonku nádherne svieti slnko. V triede je ako vždy hlučno. Niekedy mám chuť si zbaliť knihy a ísť domov. Stále vyrušujú cez hodinu. Teraz sa začne prezentovať. Som zvedavá, či aj pri prezentácií budú toľko rozprávať. Všetci celú prvú hodinu si to stále opakovali. Ja som si len pozerala do notebooku a kontrolovala si prezentáciu. Vôbec som nemala stres. Len neviem čo mám povedať profesorkám. Či do toho Erik dal alebo nedal do prezentácie svoju tvorbu. On samozrejme neprišiel do školy a ani nepríde. Včera som Erika stretla na chodbe. Vedela som, že je to posledný raz za tento týždeň. Ešteže som sa to naučila celé naspamäť. Chcela som ísť za ním sa spýtať či vlastne má o to záujem a prečo mi neodpísal, ale to by som sa pred jeho partou dokonalo strápnila. Len som mu venovala pohľad a neriešila som ho viacej. Laura zase kreslila srdiečka po stole. Stále ho veľmi ľúbi. Možno Erik jej dal kopačky, ale prečo potom je Laura stále s ním? Nemala by sa na neho hnevať? Určite v tom bude tretia osoba. Všimla som si, že sa tu už robia menšie skupiny. Je tu skupina ktorá sa preberá hry. Tam sú piati slušní chalani, make-up a párty tam patria Laura a jej dievčatá, ich je tam asi sedem, škola a obyčajný život sú tiché a milé dievčatá ich je šesť, obyčajných chalanov, ktoré nemajú žiadne záľuby je osem, punk rock a metal: tam sú štyria. Tri baby a jeden chalan. Samozrejme sa bavia aj medzi sebou. No radšej sú medzi svojimi. Potom som tu ja. Tichá čudáčka. Nech sa mi ani nečudujú. Každý deň mám z nich migrénu. V triede je tridsaťjeden ľudí a každý musí hlasno rozprávať. Tabletky nechcem brať. Som proti nim. Okrem antikoncepcie. Odkedy mi ich kamarátka odporučila proti menštruačným bolestiam tak ich beriem. Už ma vôbec nič nebolí. Teda niekedy trocha áno, ale oproti tomu, čo som mala, je len masáž. Takéto veci by mi mala hovoriť mama. Najhoršie na tom bolo to vysvetliť otcovi. Také stresy som asi v živote nemala. Tieto veci mám preberať s mamu a nie s otcom. Cítila som sa neskutočne trápne ako aj otec. Ku gynekológovi som prvý raz šla s otcovou sestrou, lebo s otcom by som nikdy nešla a sama som sa bála ísť. Celú cestu ma upokojovala. Z tých migrén som strašne unavená. Tatovi nechcem nič hovoriť, aby nemal starosti. Otec sa o mňa strašne bojí odkedy mama odišla. Profesorky päť minút meškali. Keď som počula hluk odsúvacích stoličiek pochopila som, že už pauza skončila. Je na čase ísť. Prihlásila som sa ako prvá, nech to mám čo najskôr za sebou. Pomaly som šla pred tabuľu. Zapojila som notebook o projektor, pripravila si papiere a postavila sa pred všetkých. Do poslednej sekundy som dúfala, že Erik príde. No neprišiel. Nahneval ma. Pani Profesorka Borná sa okamžite pýtala na Erika. Samozrejme, že všetci poznali odpoveď.
„Prišlo mu zle. Dneska ráno mi písal, že sa ospravedlňuje ale nemôže prísť." Povedala som.
„Aj to s vami robil?" Spýtala sa profesorka s vážnym pohľadom.
„Áno. Šiel so mnou do knižnice hľadať knihy, keďže aj to tu nepoznám." S nevinným úsmevom som klamala. Aspoň to nebolo na mne vidieť. Profesorka mi najprv neverila.
„Angelová neobraňujte ho, lebo inak aj jemu pôjde to isté ohodnotenie z prezentácie ako aj vám."
„Hovorím pravdu. Bolo by nefér všetko robiť sám a druhý by vylízal všetku smotanu. Veď bez práce nie sú koláče." Toto som prehnala. Niektorý sa zasmiali, niektorý sa začudovali a niektorý nereagovali. Podstatné je, že profesorka mi uverila aj keď jej pohlaď vyzeral nahnevane. Kývnutím hlavou mi dala najavo, že môžem začať. Zhlboka som sa nadýchla a povedala: „Dneska budem prezentovať..."