Až kým sa tajomstvá neprezradia

(Pokračovanie štvrtej kapitoly 4)

Neodpovedala som. Nebol so mnou ani pol hodinu a neuveriteľne veľa vecí si všimol, čo je aj na mňa dosť. Nechápala som, prečo mu na mne záleží, teda na tom aby som bola s jeho bratom. Teraz sa mi naozaj nechcelo rozprávať, len premýšľať.
„Ako vidím, dostal som ťa." Jemne do mňa štuchol ako do kamaráta a usmial sa na mňa, aby ma upokojil.
„To hej.. Teraz si všetko dávam dokopy. Teda čo sa týka Erika. Ale aj tvoje schopnosti sú super."
„Ja viem. Chcem byť psychológom. Ale ty určite nie. Ty to robíš pre zábavu, inak by si do tej školy nešla." Povedal zamýšľajúc.
„Presne. Chcem pracovať ako manažérka. A neviem, či by som zvládla stále riešiť nejaké problémy. Už svojich mám dosť." Oznámila som mu rýchlo a stručne.
„Dá sa to. Prácu necháš prácou a rodinu rodinou. A aké môže mať problémy pätnásť ročné dievča?" Začal si nevine zo mňa uťahovať.
„Šestnásť." Opravila som ho s menším hnevom.
„No dobre šestnásť." Pokračoval v uťahovaný si z môjho veku, samozrejme nechýbal jeho provokatívny úsmev. No keď som mu začala vymenovávať, postupne mu úsmev klesol. Začala som mu to rátať na svojich prstov, aby to vyzeralo viacej tragickejšie.
„Žijem bez mamy, starám sa o domácnosť celkom sama, lebo nechcem aby sa s tým otec trápil, lebo niekedy príde neskoro domov takže je dosť unavený. Popri tom musím sa veľa učiť do školy, lebo chcem mať len dobré známky, aby som si aj trocha získala profesorov, lebo raz určite budem potrebovať ich milosť. Nežijem tu dlho, nemám tu svoju partiu, chodím tu na dva kurzy, tanečný a bojový, takže cez týždeň sa vôbec nenudím a tie kurzy ma napĺňajú a nachvíľku zabudnem na svoje starosti. V sobotu chodím susedovi upratovať, aby som si zarobila nejaké peniaze, aby som si do budúcna ušetrila. Inak nič."

„Už v pohode?" Opýtal sa ma popritom mi hľadel do očí. V nich som uvidela záujem aj menší strach.

„Hej. S mojím najlepším kamarátom som sa pohádala, takže sa už nemám s kým rozprávať. Nikomu neverím ako jemu. Vlastne ani nechápem, prečo ti to hovorím."

„Povedala si mi, že mi veríš nie?" Obaja sme sa pousmiali, ale ja len na chvíľku.

„Hm.. Musím úznať, že si mi dobre naložila. Inak mám to podobné, len žijem sám a je mi 22. Ale kamarátov mám dosť a za to nechodím na žiadne krúžky. A raz by to určite z teba vyliezlo, len čím dlhšie to v sebe dusíš, tým sa viacej ničíš." Videla som v jeho očiach menší rešpekt.

"Asi áno. Vlastne prečo nežiješ s rodinou?" Povedala som po tichšie.

"Chcel som vyskúšať slobodu. Lenže celkom to ľutujem, lebo u mamy mi bolo najlepšie. Za nič som nemusel platiť, jedlo vždy nachystané, len som upratovať musel, čo mi neskutočne vadilo, lenže teraz som na všetko sám."

"Tak prečo sa k nej nevrátíš? Alebo už z tvojej izby spravili herňu?" Obaja sme sa zasmiali.

"Nie, v mojej izbe je teraz Erik, ale dala mi na výber. Buď ostanem alebo odídem a môžem chodiť na návštevy."

"To máš trocha drsnú mamu nie?" Povedala som začudovane.
"Ani nie len nás učí si vážiť veci. Veď vieš čo sa hovorí. Veci si začneš vážiť až kým ich stratíš."

"Aha.." Povedala som zamyslene. Už som nechcela hovoriť. Chcela som len kráčať a nachvíľku rozum vypnúť, aj keď sa to úplne nedá. Proste som chcela prestať premýšľať a pozerať sa len do blba. Roman to na šupu pochopil a tak popri mne kráčal, až kým sme neprišli do bytu. Tam som ho len jemne objala a vošla dovnútra.