Až kým sa tajomstvá neprezradia

(Pokračovanie piatej kapitoly 1)

Niekedy si naozaj pripadám, že žijem v nejakej nepodarenej komédií. Vanesa bola so mnou celú cestu. Vonku sme čakali ešte desať minút, lebo pár žiakov meškalo. Celkom som bola nervózna, lebo neznášam, keď mi je zima. Nedávala som to najavo, lebo som sa nechcela prezentovať ako nejaká nerváčka. Vanesa sa celý čas rozprávala, kým ja som pozorne počúvala. Najviac som sa tešila na teplé kakao z automatu. Profesorky ma nechceli pustiť samú, aby som sa nestratila, čo ma ešte viacej podráždilo. Hneď ako sme vošli do stanice, tak som zamierila k automatu. Svoj kufor som zverila Vanese, ktorá si ani nevšimla, že som odišla, keďže bola zakecaná s ostatnými. Nevadilo mi to, stále lepšie akoby som mala sama trepať ten kufor. Teplý plastový pohárik v hnedej farby, mi dokonalo zohrialo prsty. Hrubé čierne rukavice, mi vonku žiaľ moc nepomohli. Od automatu som naspäť zamierila k môjmu kufru. „Ak nechceš, aby na tebe skončilo tak uhni." Povedala som s úsmevom Vanese. Vanese sa páčila moja úprimnosť tak to vždy zobrala s humorom. Jej partia si ma hneď poobzerala. Laure som venovala dlhý pohľad do jejich nádherných zelených očí. Chcela som odísť, keď ma v tom Vanesa pevne chytila za ľavú ruku. „Kam zas utekáš? Ostaň s nami." Povedala na mňa hlasnejšie a popritom sa zasmiala. Nechápavo som prižmúrila oči a pokývla som hlavou, čím som jej naznačila: O čo ti ide? Vanesa sa len milo usmiala a stiahla ma k sebe. „Tak ľudia toto je Em. Tá, čo sa baví so štvrtákmi v bufete. Je fakt super a milá." Takže Vanesa im o mne hovorila. Možno preto hrá toto divadlo, lebo som začala byť pre všetkých zaujímavá. Všetci mi milo podali ruky a predstavili sa mi. Mená som samozrejme hneď zabudla, keďže je to moja slabá stránka. S Erikom som si ruku nepodala. Len sme sa pozreli do čí. Za to Laura ma dokonca objala. Všetci sa na tom zasmiali, len ja som bola šokovaná, Vanesa len prevrátila s očami a Erik to nijako nezaregistroval. Trvali na tom, aby som s nimi sedela vo vlaku. Hlavne Vanesa. Bolo mi to celkom jedno. Vlastne bola som celkom rada, že nebudem sama, aby som nemusela myslieť na partiu. Naschvál sme šli viacej dozadu, aby nám vyšlo si spolu sadnúť, čo sa nám aj podarilo. Obsadili sme jedno kupé. Ja som sedela pri okne, Erik oproti mne, Vanesa vedľa neho, vedľa mňa jeden tmavovlasý chalan, vedľa neho dievča blonďavými vlasmi, oproti nej krátko vlasá červenovláska a medzi ňou a Vanesou bol ďalší chalan s hnedými vlasmi. Celú cestu si ma chalani doberali, baby sa na tom smiali, ja vtipkovala alebo sa proti chalanom bránila a Vanesa s Erikom sa spolu bavili, akoby sme neexistovali. Niekedy sa k našej téme Vanesa pridala. Aj keď sa Erik bavil len s Vanesou, cítila som, že ma potajomky sleduje a pozorne počúva. Hovorila som im, ako dobre viem tancovať. Chceli vidieť nejaké číslo, tak som im ho sľúbila, hneď ako bude vhodný čas. Niekedy som potajomky pozrela na telefón, či mi náhodou Andy alebo niekto z partie nenapísal. Napríklad: Už sme na ceste, už sme tu, dneska nemôžme prísť... Vždy ma to zabolelo, keď na displeji nič nebolo.