Až kým sa tajomstvá neprezradia

(Pokračovanie tretej kapitoly 4)

Vstávanie bolo naozaj ťažké. Na očiach by som akoby mala ťažké činky. Nechceli byť otvorené. Povedala som si, že vstanem o pätnásť minút skorej, než príde učiteľka. Nech som prebratá a mala voľnú kúpeľňu, lebo sa mi vôbec nechce čakať, kým sa všetky baby namaľujú. Päť minút som pozerala na strop. Celý čas som sa nútila ísť z postele, čo som nakoniec aj vyšla. Na chodbe bolo hrobové ticho. Potichu som si cupitala po chodbe s červenými papučami s bielymi bodkami. Pri umývaní zub som počula ako niekto vyšiel z izby. Kroky smerovali ku mne. Bola to profesorka Borná. Ona už bola nachystaná a prekne upravená. Prekvapilo ju, že ma už našla v kúpeľni tak skoro. Milo sa na mňa usmiala a pozdravila ma. Spýtala sa, ako som sa vyspala. Celý čas bola ku mne milá, až som pomaly prestala veriť, že je to moja triedna. Navrhla mi, nech idem s ňou nakúpiť veci na raňajky. Súhlasila som. Dobre sme sa porozprávali, ale už som chcela ísť sa prezliecť. Aj tak, už aj ona musela ísť. Vedela som, že pôjdeme do lesa, tak staré tmavošedé nohavice sa na túru hodili. Biele tielko, hrubšia čierna mikina, staré čierne tenisky od Nike. Viem, že medailu za najkrajší top oblečenia nedostanem, ale komu sa chcem páčiť? Vlasy som si zaviazala do vysokého copu. Raňajky sme mali v hoteli. Pár ľudí mohlo ísť s profesorkou nakúpiť, ostatní sa mali chystať. Prekvapilo ma, že ide Erik aj s jeho kamarátmi. Samozrejme šli aj spolužiačky pomôcť. Po ceste som zistila, že chalani si chceli len dokúpiť sladké alebo čipsy, tak moje prekvapenie zmizlo. Šla s nami profesorka Borná. S nimi si trocha zažartovala. Samozrejme nákup brali oni. Kým chalani sa bavili s triednu, spolužiačky ich pozorne počúvali, niekedy sa prihovorili alebo sa len so sebou bavili, ja som celý čas bola vzadu. Stále som ich počúvala, ale keby viem, že idú aj oni, ostala by som v izbe alebo si aspoň zobrala slúchadla. Len pri nakupovaní som nebola sama. Vtedy sme sa rozdelili na skupiny, kde každý mal nadiktované, čo majú nakúpiť. Ja som šla s triednou. Rozprávali sme sa, či sa mi to páči, či mi chýba stará dedina a kamaráti. Spýtala som sa ju, prečo ma dala s Erikom, akoby mi nestačila odpoveď, čo mi povedala v prvý deň. „Možno to tak nevyzerá, ale verte mi, Erik je naozaj šikovný chalan, aj keď sa teraz správa ako dieťa. Nik by sa ti lepšie nehodil ako on. Jeho prezentácie sú úžasné. Len škoda, že v polovici druhého ročníka, ho to prestalo baviť. Myslím, že vtedy sa rozišiel s Lauru, ale to som len počula. Snáď pri tebe nájde zase tú svoju vášeň." Milo mi odpovedala. Odpovedala akoby už čakala, že sa ju to spýtam. Ani raz sa mi nepozrela do očí. Celý čas pozerala tovary, ktoré sme hľadali. Akoby sa nič nedialo.
„Pochybujem. Nebavíme sa spolu." Povedala som po tichšie, akoby mi to prešlo ľúto. Sama som sa prekvapila na svoju reakciu.

"Aha." Povedala s úsmevom „Možno začnete, pri nejakej prezentácií. Možno hneď pri prvej." pokračovala. Hneď som pochopila, čo mala na mysli. Moju prvú prezentáciu, ktorú som robila bez Erika. Nevedela som, ako mám reagovať. Odkiaľ to vie? Nečakala na moju odpoveď, ďalej pokračovala.

„Viem, že ten projekt on nespravil, respektíve, do toho nedal ruku. Už som videla jeho projekty dokonca mne niekedy pomáhal s robením nejakého projektu a toto určite nebol jeho. Nehovorím, že tvoj bol, zlý práve naopak. Na to ako ste prezentovala a ako ste ho mala spravený bolo na jednotku. Dokonca ste prekonala pár štvrtákov. Ale nebojte sa, Polučnej som nič nepovedala. Neviem, aký ste mali dôvod, mu pripísať zadarmo jednotky, ani to nebudem riešiť, ale snáď ste so svojim činom spokojná." Povedala s úsmevom a ďalej nakupovala, akoby sa nič neudialo. Je mi to už jedno. Skôr mi príde trápne, že sa o to ešte všetci rozoberajú, akoby sa stalo niečo veľkolepé. A čo keď je Erik najkrajší zo školy? Čo ma je po ňom? Keby to spravím s niekým iným, neriešilo by sa to. Je mi už ukradnutý. Vlastne... je mi ukradnutý?