Až kým sa tajomstvá neprezradia

(pokračovanie tretej kapitoly 6)

Do dediny s hustým lesom sme prišli autobusmi, ktoré teraz na parkovisku "odpočívali". Mala som chuť ísť za vodičmi, ľahnúť si na zadné sedačky a čakať kým ostatní prídu. Namiesto toho som tu. Zaspávam pri kožušinách, kde ako aj pri filme aj pri prednáške stále žiaci vyrušujú a ja s profesorkami sme nervózne. Aj sprievodkyne to začína vadiť. Furt ich napomínajú, akoby si profesorky nevedeli uvedomiť, že to nepomôže. Začalo mi toto koleso liezť na nervy. Fakt super výlet. Jediné načo som celý čas pri prednáške a filme čakala, bol koniec. Nič z tohto výletu nemám len krásny výhľad. To je trocha smutná zámienka na celý výlet, zatiaľ čo ostatní žiaci si toho užili viac. Napríklad blázenie sa s opačným pohlavím, alkohol, tajné party v hale, zarábanie si peňazí pomocou herných kariet a tak ďalej... Prednáška trvala pol hodinu. Potom sme všetci nedočkaví nastupovali na autobus. Zase som sedela s Erikom. Musela som. On tiež neprejavoval žiadny záujem. Od chalanov spredu som počula, že Erik včera nepil, ako aj Laura a stále niečo riešila s Erikom. Vraj za ním stále chodila. Niečo riešili, ale to Erik nechcel nikomu povedať. No vyzerajú byť ako dobrí kamaráti. Možno najlepší. Ale ako povedal jeden chalan: „Kto sa má v nich kurva vyznať?" Povedal trocha hlasnejšie a vytočene akoby sa mu to už nechcelo riešiť.
Druhý chalan s červenou mikinou sa len usmial a povedal. „Náhodou aj ja by som stál o dievča ako Laura. Je naozaj sexy. Aj po rozchode. Raz som bol s ňou vonku a je to fakt milé a inteligentné dievča. Nevyzerá na tie, čo sa radi hádajú, provokujú alebo podvádzajú. Je to dievča snov. Ak sa s ňou Erik rozišiel, tak to musel byť dosť vážny dôvod." Povedal zamyslene. Najnižší chalan zamyslene povedal:
„To je pravda. Počul som, že po Erikovi nikoho nemala. Možno je ešte do neho buchnutá."
Chalan v modrej mikine, ktorý bol na konci ľavej strany doplnil:
„To sa mi na nej najviac páči. Že nerozťahuje každému chalanovi nohy ako naše spolužiačky." Najvyšší chalan len prikývol s hlavou.
„Erikovi to je aj tak jedno. Podľa mňa on ju už neľúbi, lebo on už dosť vystriedal dievčat. Nie je žiadna pekná baba v škole s ktorou sa nevyspal. Určite už aj nové prváčky stihol vyskúšať. Ten chálan je iný macher." Dodal chalan v červenej mikine. Aha takže keď chalan spí s viacerými babami ,tak to je v poriadku?! Povedala som si. Mala som sto chutí sa pripojiť do ich konverzácie. Ale to by bola len hádka. Vlastne tá vznikla aj bez mojej pomoci.
„Do riti, to už aj my ich musíme riešiť?! Furt ich má niekto v puse. Je to už trápne. Dajte im už konečne pokoj. Dobre chápem prváčikovia sú z toho mimo, lebo ich ešte nepoznajú, ale my toto divadielko vidíme dlhšiu dobu. Dokonca sa prestalo o tom hovoriť nejaké tri mesiace, pokiaľ to zase nezačali prváci riešiť." Povedal najvyšší chalan, ktorý bol pocelý čas ticho. Pridal do tempa akoby mu to už naozaj liezlo na nervy. Ani sa mu nečudujem. Práveže si myslím, že má pravdu. Chalani ho hneď dobehli. Nechápali jeho zmenu nálad. Okamžite sa ho snažili dobehnúť. Chalana na ľavej strane napadlo zmeniť tému, aby to nezhoršil. Tiež som sa dala do kroku, aby som nebola až tak pozadu. Začínala ma zo všetkého bolieť hlava. Z tej bolesti som už bola naozaj vyčerpaná. Bolesť prestala až keď som bola zavretá v izbe. Kde bolo ticho. Kde som bola len ja. Okamžite som si ľahla. Pitie množstva vody mi zjavne nepomohlo. Ani otcovi, či Andymu sa mi nechcelo volať. Chcela som byť chvíľku sama. Odrazu som mala prázdnu hlavu. Plnú ničoho. Nechcela som rozmýšľať, len sa pozerať ako debil do stropu. Na moju hlavu to pomohlo. Necítila som ani bolesť nôh z túry. Nebyť, profesorky Bornej, ktorá vošla do mojej izby, aby ma upozornila, že je čas sa obliecť na večeru. Ako som sa posadila na posteľ, zase ma začali bolieť nohy a hlava. Nikam sa mi nechcelo ísť, ale môj žalúdok mal na to iný názor. Bola som naozaj hladná. Rýchlo som sa prezliekla, aj keď ma bolesť spomaľovala. Kontrola telefónu bola zbytočná. Nikto mi nezavolal, len som mala správy od kamarátov. Ani sa mi to nechcelo čítať. Pomaly som šla dole čakať ostatných. Samozrejme bola som prvá a čakala som dvadsať minút na ostatných. Vedela som, že budú meškať, tak som si pre istotu zobrala zošit na kreslenie, aby som si dokončovala kresbu, kým ostatní prídu na prízemie. Bola takmer hotová. Veľmi som sa na ňu sústredila. Dokonca som si nevšimla ako ostatní prichádzajú, vedela som o nich len vtedy, ked mi niekto pochválil kresbu. Poďakovala som a hneď sa vrátila k dokončovaniu kresby. Nakoniec moje kreslenie prerušila profesorka Polucná, ktorá ma upozornila na odchod do reštaurácie. Vďaka telefónu som zistila, koľko minút tu sedím. Vychádzala som ako posledná. Slúchadlá som mala po celý čas v ušiach. Ako vždy... Už aj z hudby som mala migrénu. Včera som ju tiež mala, ale nebrala som to vážne. Profesorky mi ponúkli lieky, čo som odmietla. Už naozaj chcem ísť domov. Chcem ticho. Keby ma aspoň nohy neboleli pri každom kroku. Nie som jediná kto sa sťažuje. Dokonca niektorí žiaci nosia svoje spolužiačky, aby sa zachovali ako džentlmeni. Laura tíško šla pri Erikovi, ktorý nosil na rukách svoju spolužiačku. Bola síce nízka, ale za to nádherná. Ohováranie bolo také rýchle, že sa to až ku mne dozadu dostalo. Ja už fakt neviem o čo ide ostatným žiakov . Akoby nemali nič na práci, len ich ohovárať a riešiť. Všetci tušia, že Erik k nej nič necíti, niekedy vyzerá, že sa na ňu hnevá. Dokazuje to svojimi činmi k nej. Niekedy ju ignoruje alebo sa jej vyhýba. Už mi všetci lezú na nervy ako aj celá škola hlavne to ohováranie. Neznášam ju, hlavne žiakov. Strašne ma nervujú. Už teraz sa teším na prázdniny. Dúfam, že ten obed bude stáť za tú bolesť. Za chvíľku by sme tam mali byť. Rozmýšľam, či by som nešla dopredu, aby som bola medzi prvých, čo si konečne sadnú. Premýšľanie nebolo dlhé. Dala som sa hneď do kroku. Cítila som niektorých pohľady. Bolo mi to jedno. Trápila ma len tá bolesť nôh. Pozerala som sa len do predu. Po pár krokoch mi začal vibrovať telefón. Bol to Andy.