Prekvapenie

2K 15 6
                                    

Prešlo už 5 rokov odkedy je Will v base a ja so sa ledva pohla ďalej. Keď som sa zo správ dopočula čo sa stalo, volala som Ronnie. Chvíľu na to som vraj odpadla a v nemocnici som bola asi mesiac v kóme. Vraj som sa udrela do hlavy, ale vážnejšie problémy nemám. Do nemocnice chodila za mnou každý deň Ronnie aj s Joshom. Dokonca aj George prišiel, keď sa to dozvedel.

Postupne som sa uzdravovala a všetci boli šťastný. Teda až na mňa. Určite aj vy by ste boli, no ja nie. Čím viac sa blížilo moje prepustenie domov, tým menej som bola šťastná. Predsa len, vedeli by ste si život predstaviť bez niekoho koho milujete? Bola to hrozná predstava.

Už je to viac ako 4 roky čo takto žijem. 2roky už chodím na výšku, zatiaľ čo Ronnie už pracuje. Zo školy  chodím vždy rovno domov. Skoro vôbec nechodím von a dokonca ani George už za mnou nechodí.

,,Alex si tu?“ Ronnie vošla do mojej izby

,,Hej. Chcela si niečo?“

,,Ja len že s Joshom ideme pozrieť Willa. Či nejdeš s nami.“

Túto vetu som počula už milión krát, no vždy bola moja odpoveď rovnaká. Dokonca ani teraz to nebude inak.

,,Nie. Ostanem doma.“

Alex viem, že ti ublížil, no už je to skoro 5 rokov. O mesiac ho budú prepúšťať, naozaj nej–-“

,,Povedala som, že nie.“ Prerušila som ju

,,Dobre tak sa uvidíme neskôr.“ Povedala a odišla z izby

,,Ani na to nemysli Alex!“ povedala som si pre seba, keď som sa postavila k oknu

Keď som pozrela von, slnko, ktoré svietilo na oblohe mierne prekrývali oblaky. Bolo to akoby som pozerala na môj rozum a srdce. Srdce, ktoré ho miluje tak moc a rozum, ktorý sa to snaží prekryť. Bolo to však zbytočné. Neprešlo veľa času a zišla som dole.

,,Ronnie ste ešte tu?“ mierne som zakričala, keď som schádzala dole

,,Akurát odchádzame.“ Odpovedala, keď sa obúvala

,,Počkáte ma?“

,,Si si istá? Teda, nechcem ťa odhovárať, ale–-“

,,Nechaj to tak. Daj mi 5 minút.“ Prerušila som ju a išla som späť do izby,

Josh už čakal pri aute, tak som si radšej pohla. Ani neviem čo to do mňa vošlo, no je načase pohnúť sa ďalej. Jediné čo musím zvládnuť je ovládať sa. Nemôžem sa k nemu vrátiť aj ke)d to chcem z celého srdca.

Len čo som bola oblečená, vlasy som si prečesala a zišla som dole. Pozrela som na Ronnie a bez jediného slova som išla k autu, do ktorého som rovno nasadla. Josh bol prekvapený, no radšej sa na nič nepýtal. Obaja si sadli dopredu a Josh naštartoval. V tom sa im preplietli prsty, čo mi pripomenulo minulosť. Hlavu som otočila k oknu aby som sa na nich nedívala a celú cestu som ich ignorovala.

,Alex ja viem, že je to pre teba ťažké, ale ty to zvládneš. Will sa zmenil a často sa na teba pýtal. Určite bude rád, že si prišla.“ Josh povedal, len čo zastavil

,,Môžete s tým všetci prestať? Nie som malá, viem sa o seba postarať!“ zavrčala som a vystúpila som z auta

Nečakala som na nich, naopak, neváhala so a rovno som vošla dnu do väznice. Prišla som k jednému pánovi, pri ktorom som prehovorila. ,,Dobrý deň, prišla som pozrieť Willa Jacksona.“ Čakala som čo mi odpovie, no po chvíli len kývol hlavou aby som ho nasledovala. Vošli sme do miestnosti, kde boli mnohí odsúdený či už právom alebo neprávom. Mnohí sa rozprávali s partnerkami, niektorí zase s kamarátmi. Bolo ich tu pomerne dosť, keď moje oči padli len na jedinú osobu. Willa. Len čo som ho videla, moje srdce sa ako vždy rozbúchalo viac a môj tep sa zrýchlil. Znervóznela som, čo som nemala v pláne. Tento krát som to ale udržala pod kontrolou a pomalým krokom som išla za ním ku stolu, kde si sadol.

,,Ahoj.“ Začal hovoriť. ,,Som moc rád že si prišla, strašne si mi chýbala.“ Pokračoval a neustále na mňa pozeral

,,Ronnie s Joshom tu budú čo nevidieť, takže..“ zastavila som sa akoby som premýšľala. ,,Prečo? Prečo si to spravil?“ povedala som po chvíli ticha

,,Alex mrzí ma to. Keď si mi povedala čo sa stalo v Londýne, naštvalo ma to. Ale nebol som nasratý na teba, naopak, bol som nasratý na seba.“ Zastavil sa

,,Tak potom? Milovala som ťa Will a ty si jednoducho odišiel a nechal a samú.“ Ruky som položila na stôl

,,Ja viem, ale len čo sa odtiaľto dostanem, budeme spolu a nikto a nič nám to neprekazí, sľubujem.“ Usmial sa

Svoje ruky chcel položiť na tie moje, no uhla som. Nemohla som dopustiť aby mu to len tak prešlo Ublížil mi a ja som trpela. Tak strašne moc som ho chcela nenávidieť, no pri pohľade naň ho to bolo ťažké.

,,Nie.“ Potichu som mu povedala

Will na mňa sklamane pozrel a pochopil o čo ide. Možno som práve prišla o moju životnú polovičku, ale jednoducho muselo sa to stať. Chcela som niečo povedať, no moje ústa akoby boli prilepené. Nedokázala som zo seba vydať jediné slovo, keď v tom akoby zázrakom prišla Ronnie spolu s joshom.

,,Tak sme tu. Prišli sme o niečo?“ Josh povedal len čo stáli vedľa mňa

,,Vôbec o nič. Idem domov.“ Postavila som sa a zamierila som k dverám

,,Alex! Počkaj prosím ťa!“ za mnou sa ozval ten známy hlas

,,Choď ďalej, nezastavuj sa.“ Povedala so si v hlave

Samozrejme neposlúchla som a zastavila som. Čakala som kým príde ku mne a otočila som sa.

,,Viem že ma nenávidíš, ale zober si aspoň toto.“ Podal mi krabičku. ,,Prosím.“ Dodal, keď som nič nepovedala.

Krabičku som mu zobrala z opatrne z rúk a odišla som. Len čo som vyšla von z tej  miestnosti, rozbehla som sa von z budovy. Nemohla som tu ďalej byť. Bol to omyl, nikdy som sem nemala ísť. Domov to bolo ďaleko, tak som si stopla taxík aby som nemusela ísť peši. Len čo mi zastavil pred domov, zaplatila som mu a išla som dnu. Nemala som ani tušenia kedy sa vrátia, tak som išla rýchlo do sprchy. Krabičku som položila na stôl a ani som o nej nepremýšľala. V sprche som sa trochu odreagovala čo mi skvele pomohlo. Keď som vyšla zo sprchy bola som mierne hladná. Pozrela som na hodiny, na ktorých ukazovalo 12:45. Išla som teda dole do kuchyne, kde som si spravila obed.

Sedela som pri stole a pomaly som prežúvala špagety. Rozmýšľala som nad školou. Mám dosť učenia keďže sa blíži koniec roka a čakajú ma skúšky. Chcela som sa sústrediť predovšetkým na to, lenže v tom som preskočila mysľou inde. Nedokázala som si pomôcť, no napadlo ma. Čo ak by som mu odpustila? Čo by bolo potom? Boli by sme spolu ako povedal, alebo to boli ďalšie klamstvá? Nevedela som odpovede na moje otázky a bolo ich priveľa. Keď som konečne dojedla, povedala som si, že už na to nebudem myslieť. Nemôžem! Riady som dala do umývačky a išla som do izby. Pozajtra je pondelok a mňa čakajú 2 ťažké skúšky. Išla som sa teda pozrieť do kníh.

,,Je to neskutočne ťažké! Nikdy to nepochopím!“ nervózne som si povedala, keď mi nič nedávalo zmysel

Ronnie s Joshom sa ešte nevrátili, čo bolo možno fajn. Učenia už som mala po krk, tak som sa hodila na posteľ a moje oči padli na Jeho krabičku. Bola rovnaká ako tá predchádzajúca.

,,Neotvorím to! Nevšímaj si to a vráť sa k učeniu.“ Opakovala som si v hlave dokola

Keď už som sa postavila, že sa idem zase učiť, zastavila som sa. Pozrela som sa na späť a podišla som k stolíku, odkiaľ som to zobrala. Len čo som ju držala v rukách, chcela som ju opäť položiť, no nakoniec som zaváhala. Pár krát som po nej mierne ťukla a zahŕkala ňou, keď som ju nakoniec otvorila a nemohla som uveriť tomu čo vidím.

-----------------------------------------------------------------------------------------

Takže na začiatok. Viem že časť mala byť už včera ale nemala som názov a ten prvý sa mi nepáčil .. :/ Takže dnes som nad tým rozmýšľala a napadlo ma to. Nechala som sa insšpirovať okolým čo mi skele pomohla, tak snáď sa vám to bude páčiť :) 

Ak sa mi podarý tak na konci týždňa bude časť ;)

Komenty potešia :) 

Lost HeartWhere stories live. Discover now