Lost Heart

Nekonečné čakanie

Vrátil som sa späť na izbu a čakal som čo sa bude diať. Bol som tak nervózny, odkedy som odišiel z informácií, že mi to pripadalo ako večnosť no v skutočnosti prešlo asi 10 minút. Každú jednu minútu som pozrel na mobil či mi Ronnie nevolala, či nemá nejak= nové správy. No čakal som márne.

Nedokázal som sedieť na jednom mieste a len tak čakať. Chcel som ísť preč z izby a zapáliť si, no v tom prišiel doktor.

,,Tak ako sa dnes cítite? Pozerali sme vaše výsledky a všetko je v poriadku, takže poobede môžete ísť domov."

'výsledky? Vážne?' pomyslel som si 

Moje zdravie bolo to posledné o čo som sa teraz zaujímal. Jediné čo ma zaujímalo bola Alex a jej operácia.

Len čo doktor odišiel, vyšiel som pred nemocnicu a zapálil som si. Cítil som sa pri tom uvoľnene, aj keď nie úplne. Stále ma hrázlo svedomie, že to čo sa deje Alex, je kvôli mne a ja s tým nič nerobím. Mal by som ju chrániť, no namiesto toho ju vždy dostanem len do väčšieho nebezpečenstva. 'Čo ak sastane niečo dieťaťu? Alebo jej? Čo ak to nebude potom fungovať?' napadali ma rôzne otázky, no snažil som sa myslieť pozitívne. 

Nervózne som chodil zo strany na stranu a nedokázal som pochopiť prečo nám s Alex nie je súdené šťastie. Máme toho toľko za sebou, toľké plány pred sebou no vždy sa to nejako pokazí. Vedel som, že pokiaľ budem s Alex, tak bude v nebezpečenstve, no nemyslel som si, že až v takom veľkom. Musel som s tým niečo urobiť.

Vrátil som sa späť do izby, zobra som mobil a zavolal som Ronnie.

,,Daj mi Josha." povedal som hneď ako zdvihla

,,On tu nie je, musel si ísť niečo vybaviť."

,,Kedy príde?"

,,Neviem. Will, deje sa niečo?" v jej hlase som počul strach no nemohol som jej povedať že nič neviem. 

,,Nič sa nedeje. Musím ísť, čau." odpovedal som a zrušil som hovor. 

Nadával som ako sa len dalo. Kde do čerta teraz môže byť Josh?! Veď len teraz ho Ronnie vytiahla z basy. Keď ho človek najviac potrebuje, tak tu nie je. 

Zo skrine som zobral tašku a veci, ktoré i sem doniesli, som hodil do nej a odišiel som. Zavolal som si taxík, ktorý ma doviezol až k domu. Samozrejme ako vždy som mu nechal aj nejaké drobné a išiel som do domu. Zobral som nejaké papiere, doklady, klúče od auta a išiel som do mesta.

Z pohľadu Alex

'Alex počuješ ma? Viem, že ma počuješ tak sa prosím zobuď.' počula som ako niekto hovoril

Tak strašne som chcela otvoriť oči, chcela som vedieť kde som, no nemohla som. Bolo to akoby ma niečo držalo v spánku. Nemohla som sa prebudiť, nedokázala som vydať zo seba čo i len slovko, no vnímala som všetko naokolo.

Bol to hrozný pocit. Nevedela som čo so mnou je, či som mŕtva alebo živá. Či sa ešte niekedy zobudím. Či uvidím ešte Willa, Ronnie a ostatných a už vôbec som nevedela čo je s dieťaťom.

Stále som počula pri mne hlasy. Snažili sa ma zobudiť, robili pre to všetko, no keď nič nepomáhalo, začali si myslieť že pomaly umieram. Vlastne som si to začínala myslieť aj ja. Jediné čo som videla, bola moja predstava ako som sa zoznámila s Willom. Stál oproti mne na chodbe a ja som nevedela čo povedať. Bála som sa že poviem niečo zle, že som radšej nehovorila nič. Priala by som si aby som sa ocitla znova tam a aby to bol všetko sen. Bohužiaľ nie. Bola to jediná myšlienka, na ktorú som teraz myslela a ktorá ma držala pri živote. 

'Alex, to som ja Ronnie, tvoja kamarátka, vlastne tvoja sestra. Pamätáš na deň ako sme sa stretli? Bránila si ma pred ostatnými, keď sa ma pokúšali šikanovať. Vtedy som vedela, že si skutočná kamarátka a nikdy som o teba nechcela prísť. Alex musíš žiť. Musíš bojovať kvôli mne, kvôli Willovi a vašemu dieťaťu.' 

Po tomto som vedela že je pri mne Ronnie, tak strašne krásne to povedala a chcela som sa prebrať no nešlo to. Nech som robila čokoľvek, nebola som dosť silná. Hovorila mi dokola naše zážitky, počula som ako plače a ja som ju nedokázala utešiť. Ronnie to začala vzdávať, keď v tom niekto na ňu prehovoril. 

,,Tak čo? Ako je na tom?"

,,Stále nič. Začínam sa báť, že už sa nepreberie." 

,,Ronnie, choď domov si pospať, ja tu ostanem a keby niečo tak ti zavolám, okay?"

,,Tak dobre." 

Viem, že by som nemala počúvať, no inak sa nedalo. Potrebovala som vedieť čo je so mnou, no nič moc som sa nedozvedela. Počula som ako Ronnie odchádza a niekto ma chytil za ruku. Priala by som si aby to bol Will, aby som sa zobudila a mohla ho opäť vidieť.

 Čo sa deje? Tak strašne som to chcela vedieť, no nikto mi to nedokázal povedať. Vedela som, že pri mne niekto je, no nevedela som kto. Celý čas bol ticho, jediné čo som cítila bolo ako mi hladí ruku. 

,,Alex ..." začal hovoriť no zastavil sa. 

Čakala som či bude pokračovať alebo nie. Myslela som, že sa toho asi nedožijem, no po chvíli konečne prehovoril.

,,To som ja Will." opäť sa zastavil, no tentokrát ma zahrialo pri srdci keď som počula tú vetu

Vedela som, že bojuje zo strachom, že o mňa príde, no to sa nestane. Budem za nás bojovať aby som ho opäť videla. Sám nevedel čo má povedať a popravde chápala som ho. Keď som prestávala dúfať, že ešte niečo povie, v tom začal hovoriť a spomínať.

,,Nikdy nezabudnem na deň, keď som ťa spoznal. Keď som ťa videl, prišla si mi iná a teraz viem, že si iná. Bála si sa, hambila si sa a videl som ako si pomaly chytala červenú farbu na lícach. Doteraz si pamätám čo si mala oblečené. Mala si to sivé tričko s miernym výstrihom, a ktomu tvoje obľúbené roztrhané rifle. Chcel som ťa spoznať viac a tak som si pár vecí zistil, nebol to pre mňa problém. Bohužiaľ, potom som neohol riskovať, že sa do teba zamilujem a  vystavým ťa nebezprečenstvu. Musel som odísť, no neuvedomil som si, že ja už som zamilovaný bol..." 

Bolo tak tak úžasné počúvať to, no oveľa radšej by som to počúvala keď by sa mi pozeral priamo do očí a nie na postel, v ktorej ležím. Vedela som, že bude pokračovať, no začínala som sa báť kam to bude smerovať. Bála som sa, že ma opäť a natrvalo opustí. Ten strach bol tak silný, že som ledva vnímala čo začal hovoriť.

,,Alex, mala by si vedieť, že ..." zastavil sa a zhlboka sa nadýchol kým pokračoval. Keď chcel niečo povedať, v tom niekto vošiel. 

V novej časti bude toho viac.