Lost Heart

Sklamania a radosti

Všetci sme stáli pri jej posteli a čakali sme či to zaberie. Boli sme nervózny, teda aspoň ja som bol. Nikdy v živote som nebol tak mimo ako teraz. Nevydržal som to a odišiel som z izby. 

Len čo som vyšiel na chodbu, päsťou som začal búchať do steny. Ignoroval som tú bolesť. Nenávidel som sa za to čo sa deje. 'Som idiot! Nie. Som oveľa horší!' opakoval som si stále dokola. Pár krát som buchol riadne do steny, kým sa pri mne neobjavil doktor.

,,Všetci sme nervózny, ale to že tu budete búchať do steny nikomu nepomôže. Mali by ste ísť domov a odpočinúť si."

,,Ako si mám odpočinúť, keď neviem čo s ňou bude?! Nechápete to?" vybuchol som

,,Chápem vás pán Jackson, ale takto jej nepomôžete." odpovedal mi a odišiel

 Díval som sa naňho pohľadom 'Myslíš to vážne?'  Potreboval som byť pri nej, no ak sa nepreberie, neviem ako to zvládnem. Nič mi neomáhala k tomu aby som sa ukľudnil. Musel som odísť úplne. Ľudia v nemocnici sa na mňa dívali, čo mi robilo ešte väčšie nervy. Mal som chuť im niečo povedať, no ovládal som sa a bez slova som vyšiel von z nemocnice. Vybral som si cigaretu, ktorú som okamžite zapálil a sadol som si do auta. 

Chcel som ísť domov, no nemohol som. Nemohol som byť sám, viem že by som spravil nejakú kravinu, ktorú by som potom ľutoval. Išiel som teda za Ronnie. Po ceste som sa stavil v obchode a kúpil som niečo na jedenie. Nevedel som čo presne Ronnie mala rada, ale vyberal som podľa Alex. Sú predsa ako sestry, tak snáď som sa trafil. 

Len čo som prišiel, zaklopal som na dvere a čakal som kto mi otvorí. Čakal som, že to bude Ronnie, no keď sa vo dverách objavil Josh, zarazilo ma to. V očiach mal známy výraz, keď ho niekto nasral. Vedel som, že ide o mňa, no nejako som sa o to nezaujímal. 

,,Pustíš ma?" po chvíli som naňho prehovoril

,,Čo keby si išiel tam odkiaľ si prišiel?" navážal sa do mňa 

,,Šibe ti? Prišiel som za Ronnie, tak ma pusti!" prešiel som cez neho dnu 

Josh mi stále niečo hovoril, no ignoroval som ho a hľadal som Ronnie. V obývačke ani v kuchyni nebola. Šiel som pozrieť do jej izby, no nenašiel som ju ani tam. Keď som chcel ísť dole, započul som jej plač z izby Alex. 

,,Ronnie? Tu si, všade som ťa hľadal." vošiel som do izby

To že mi Ronnie neodpovedala, ma neprekvapilo. Nečudoval som sa jej, no viac ma prekvapilo to ako sa potom zachovala. Nespoznával som ju. Akoby to nebola ona, ale niekto iný. 

,,Čo tu chceš?" Sedela na posteli otočená chrbtom ku mne

,,Idem z nemocnice a priniesol som ti nejaké jedenie." sadol som si ku nej. ,,Ronnie, poď dole niečo zjesť a pôjdeme za Alex. Už ju preberali." pokračoval som

Chcel som ju objať aby sa upokojila, no vytrhla sa mi z náručia a postavila sa. Bola odmeraná, nechápal som prečo je taká. 

,,Nechcem nič jesť, daj mi pokoj!" kričala na mňa 

,,Ronnie, čo ti je? Prečo sa tak správaš?" 

,,Nechápeš to? Kvôli tebe Alex leží teraz v nemocnici. Ty môžeš za to čo všetko sa jej stalo! Kvôli tebe bola v kóme! Kvôli tebe trpela pri Georgovi a ostatných! Kvôli tebe teraz možno príde o dieťa, ktoré ma vlastne s tebou." všetko my vykričala do tváre. No nič ma nezarazilo tak ako to čo dodala neskôr. ,,Kiežby ťa nikdy nestretla!" 

Len čo to dopovedala, odišla z izby. Sedel som na posteli a v hlave sa mi premietalo to čo sa práve stalo. Nehneval som sa na ňu. Vlastne mala čistú pravdu. Kým Alex nepoznala mňa, mala pokojný život. Všetko to čo sa jej stalo, bolo kvôli mne.