Lost Heart

Musím to napraviť 2.časť

Z pohladu Willa

Len čo Josh odišiel, vydýchol som si a spokojne som si ľahol. Konečne som mohol byť aspoň chvíľu sám. Síce som nechápal jeho poslednú vetu. ,,Starý Will je späť.“ Čo tým myslel? Nezmenil som sa a to sa ani nestane.

Pokojne som tam ležal, no oveľa radšej by som bol doma. Nie žeby tu nebolo dobre, ale nemocnice som nikdy nemal rád. Čas išiel neskutočne pomaly a ja som nemal čo robiť. Myslel som, že Alex ešte príde no postupne sa stmievalo a ona nikde. Nachvílu som prestal dúfať že sem ešte vôbec príde.

,,Môžem?“ Sestrička vošla do izby. ,,Návštevné hodiny už skončili, ale mám vám dať toto.“ Dodala a podala mi pokrčený papier

,,Ďakujem.“ Pozrel som na ňu, len čo som si ho zobral

Sestrička sa len usmiala a odišla odo mňa.

,,Mimochodom večera bude za pol hodinu.“ Zastavila sa pri dverách

Venoval som jej menší úsmev a počkal som kým zavrela dvere. Papier, ktorý mi dala som držal v ruke a rozmýšlal som prečo mi ho dala až teraz. Mohol byť od nej, no dúfal som aby bol od Alex.

Po chvíli čakania som ho teda otvoril a začal som čítať.

,,Will, viem že si myslíš, že to je tvoja vina, ale nie. To čo sa teraz deje je všetko moja vina a neodpustím si to do konca života. Josh mi odkázal čo si mu povedal a prišla som, ale už bolo po návštevných hodinách. Nechala som ti tam odkaz. Keď ho budeš čítať, ja sa budem pripravovať pokračovať v mojom živote. Ale bez teba. Bude to tak oveľa lepšie, nie len pre mňa, ale aj pre teba. Ja ťa milujem, no ty si ma nepamätáš. Ubíja ma to, trhá mi to srdce. Ty sa uzdravíš a pravdepodobne odtiaľto odídeš.

Nepamätáš si to, no nikdy nezabudnem na deň keď som ťa spoznala. Vedela som že to je začiatok niečoho, no nečakala som, že to pokazím a ukončím takto. Nikdy na teba nezabudnem. Milujem ťa.

Zbohom, Will.         Alex.“

Neveril som tomu čo čítam. Ak je pravda všetko čo sem napísala, tak som jej musel ublížiť. Chcel som si spomenúť, snažil som sa, no nič ma nenapadalo. Nič čo som prežil s ňou sa mi nevybavilo. Jej list som si prečítal asi 4krát, no aj napriek tomu som nevedel čo mám robiť. Po tomto ma prešla chuť na jedlo a ostal som ležať na izbe.

Zobral som telefón zo skrinky, ktorá bola vedľa mojej postele a v kontaktoch som hľadal jej číslo. Nevedel som či jej mám napísať alebo nie. Trápi sa čomu sa nečudujem, no potrebujem ju ešte vidieť.

,,Prečo ten list? Nechápem, čo sa stalo? Chcem ťa ešte vidieť. Príď sem zajtra, no sama.“

Naťukal som sms a skôr ako som ju odoslal, prečítal som si ju ešte pár krát. Chvíľu som váhal či to odoslať, no pomaly ale isto som stlačil na tlačítko Odoslať. Bolo pár minúť po 7večer a dúfal som, že Alex odpíše.

Prešlo niekoľko minút, no stále neodpísala. Vzdal som to. Oficiálne som to vzdal a telefón som odložil na miesto. Bolo po večeri, takže som aspoň išiel na wc. Aspoň som sa trochu prešiel a konečne si uľavil. Nejako som sa nezdržiaval a vrátil som sa na izbu. Nemal som náladu na nič no nechápal som prečo. Prečo ma tak trápilo, že chce žiť bezo mňa? Predsa si na ňu nepamätám, no niečo ma k nej ťahá. Nevedel som to odpísať, no bolo to akoby mi pomáhala aj keď pri mne nebola.

Ľahol som si do postele, keď v tom mi prišla nová správa. Hneď som zobral mobil a videl som, že je od Alex. Neváhal som a hneď som ju otvoril.

,,Ja, ja nemôžem prísť. My dvaja sa už nemôžeme viac stretávať.“

Neprekvapilo ma to. Nevedel som ako ju mám presvedčiť. Nemalo zmysel jej písať, vedel som, že musím urobiť niečo iné, no ešte som nevedel čo. Jedno som však vedel. Skôr ako odtiaľto odídem, budem mať plán a nenechám ju len tak odísť. 

Nemalo zmysel sa tým teraz zaoberať. Nemal som náladu a bol som unavený. Mobil som položil na stolík a išiel som spať.

Z pohladu Alex 

Tašku s jeho vecami som držala v rukách opretá o postel. Pocit že onedlho jeho veci budú preč, budem žiť bez neho, bol neskutočný. Sedela som tam viac ako pol hodinu, ked som sa postavila a chcela som si ísť lahnúť. Bohužial v tom niekto vošiel do izby.

,,Nechápete že chcem byť sama?!" prehovorla som skôr ako sa zavreli dvere

,,Prepáč, práve som prišiel a mám ti odkázať aby si išla za Willom." Josh stál pri dverách

,,Načo mám ísť za ním?" prekvapene som sa pýtala

Vlastne som dúfala v to, že si na niečo spomenul.

,,Nič viac mi nepovedal. Prepáč ale ak chceš hodím ťa tam ešte teraz."

Chvílu som váhala a rozmýšlala čo mu mám povedať. Ťahalo ma to za ním, no neznesiem pocit že ma nemiluje. Pozrela som na Josha ktorý čakal pri dverách. Uvedomila som si, že som mu ešte neodpovedala.

,,Len na seba niečo hodím a som dole." 

Ani som nevedela prečo som povedala práve toto. Cítila som to tak. Počkala som kým Josh zavrel dvere, zobrala som papier, pero a začala som písať kratší list. Nebola som si istá tým či mu ho dám, no preistotu som si ho dala do vačku na budne a zišla som dole za Joshom. 

,,Ideme?"

Josh len prikývol zobral si doklady a išli sme do auta. Videla som na ňom, že celú cestu chcel niečo povedať, no ked sa pokaždé na mňa pozrel, ostal ticho. 

,,Mám ťa počkať?" prehovoril až ked sme zastavili

,,Môžeš. Vlastne tam nebudem dlho." 

Vystúpila som z auta a pomalým krokom som smerovala k nemocnici. Čím som bola bližšie, tým som bola viac nervózna. Chvílu som stála pri dverách nemocnice, kým som nabrala odvahu. Vošla som teda dnu a smerovala som k jeho izbe. V tom ma zastavila jedna sestrička.

,,Prepáčte ale už je po návštevných hodinách."

,,Ouu." pozrela som do zeme a išla som späť.

Ked som však cítla môj list vo vačku, vrátila som sa.

,,Môžem vás o niečo poprosiť?"

,,Iste."

,,Dali by ste to prosím Willovy Jacksonovi?" podala som jej papier

,,Odkoho je?" opýtala sa ked som ustupovala

,,Nehovorte mu to."

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak dúfam, že ste aspoň trochu spokojní. Nevedela som či to stihnem pretože ten koniec som nevedela dopísať. :) Ale dopredu vám môžem povedať že už toho nebude moc.