Lost Heart

Starý život

Kto chce vidieť trailer alebo kto nevidel, je pridaný dole ako video :) Každé pozretie poteší :)  

Z pohľadu Alex

Len čo sme prišli domov s Joshom, išla som do sprchy a rovno do postele. Ráno som mala ísť po dlhom čase do školy a úprimne, nejako som sa netešila. Vynechala  som veľa skúšok, ktoré budem písať a čím ďalej, tým viac mi je zle.

Ráno po dlhom čase som vstala na hrozný zvuk budíka. Bolo 6 hodín a mne sa vôbec nechcelo vstávať. No len čo som sa postavila, cítila som že mi je zle. V tom som sa rozbehla na wc kde vyvracala všetko čo bolo vo mne. Nechápala som kde sa to vo mne bralo, no vedela som, že sa s tým musím zmieriť.

Len čo mi bolo o niečo lepšie, postavila som sa k umývadlu a studenou vodou som si opláchla tvár. Bol to nezvyk chystať sa do školy a nikomu nič nepovedať. Umyla som si teda zuby, trochu sa namaľovala a nahodila som ten známy falošný úsmev.  Skôr ako som sa išla obliecť, som si učesala vlasy a tento krát som ich nechala rozpustené.

Zo skrine som si zobrala veci, ktoré som mala po ruke a obliekla som sa. Chcela som si dať na seba sveter, keď v tom som si všimla, že moje brucho už nie je tak chudé ako kedysi. Uvedomila som si, že ak to chcem zatajiť na nejaký čas, musím si dať na seba niečo voľnejšie. Tým pádom sa to pre mňa zhoršilo a polovicu skrine som vyhádzala von. Keď som konečne našla niečo čo vypadalo dobre, zobrala som si veci do školy a zišla som dole.

Josh s Ronnie pravdepodobne ešte spali, keďže bolo pár minút po pol7. V kuchyni som si teda zobrala pohár uhoriek, ktoré som pomaly začala jesť. Myslela som si, že budú hnusné, no prekvapivo, chutili mi. Ani som sa nenazdala a polka pohára bola fuč. Nechápala som, kde sa to do mňa vošlo. 

,,Alex?" Ronnie nečakane vošla do miestnosti 

,,Ty už si hore? Nečakala som ťa tak skoro." venovala som jej mierny úsmev

,,Nemala si byť náhodou už v škole?"

V  tom momente som pozrela na hodiny, na ktorých ukazovalo 7:25. Uvedomila som si že meškám a nestihnem prísť na čas. Pohár s uhorkami som ooložila teda na pult, zobrala si veci a ponáhľala som sa do školy. 

,,Toto sa môže stať iba mne" opakovala som si stále dokola jednu a tú istú vetu 

 Prešla som pár blokov keď som pozrela na hodiny. Na prvú hodinu už zvonilo a ja som nemala šancu stihnúť ju. Rozhodla som sa, že spomalím a prídem až na druhú hodinu. Po ceste som sa stavila ešte v menšom obchode, ktorý bol kúsok od školy, v ktorom som si kúpila niečo na pitie a pár celozrnných rožkov. Predavač na mňa pozrel či som si vedomá toho koľko si toho beriem a po chvíli začal blokovať. 

Keď som konečne spokojne pokračovala v ceste do školy, cítila som, že mi nie je dobre. Snažila som sa to potlačiť a tváriť sa. Že je všetko v poriadku. Cesta našťastie netrvala už dlho a o pár minút som bola už v škole. Prišla som tesne pred zvonením, takže všetci vybehli z triedy a na chodbách sa robili čím ďalej tým väčšie skupiny ľudí.

Nezdržiavala som sa a konečne som sa po dlhom čase zastavila pri mojej skrinke. Pri tom ako som ju odomykala som si spomenula na to, ako sme tu s Willom vždy stáli a boli aspoň chvíľu spolu. V tom mi vyšlo pár sĺz, ktoré mi pomaly stekali po tvári. Rukou som si ich utrela len, čo som z diaľky započula Caroline.

,,Alex? Alex si to ty?“

Len som sa na ňu pozrela a počkala som kým prišla ku mne. Skôr ako som sa stihla nazdať, tak už ma mačkala v objatí, čo mi nerobilo dobre. Nechcela som je však nič povedať a tak som sa to snažila vydržať.