Lost Heart

Klamstvo, klamstvo, klamstvo.

Vošiel som do jej domu a zastavil som sa v obývačke, len čo som videl že niekto schádza dole. Bol som prekvapený, ale zároveň šťastný keď som videl Alex. Nevšimla si ma, pravdepodobne bola ospalá, tak som ju pozdravil.

,,Alex, ahoj.“

V tej chvíli sa na mňa pozrela a môj úsmev zmizol. Jej oči sa otvorili dokorán, akoby sa prebrala v priebehu sekundy. Videl som, že je v strese, v očiach som jej videl žiaľ, no zároveň aj nenávisť. Stála tam oproti mne a obaja sme na seba len pozerali, kým neprehovorila.

,,Čo tu robíš?“

,,Prepustili ma už dnes a chcel som ťa vidieť.“ Pozeral som na ňu

,,Nechaj si to pre niekoho koho to zaujíma. Mal by si odísť.“ Ruky si prekrížila na prsiach

,,A ak neodídem?“ povedal som. ,,Alex chýbala si mi, nikdy som na teba neprestal myslieť.“ Dodal som po chvíli

,,Toľko klamstiev v jednej vete.“ Jednoducho povedala a pozrela sa iným smerom

,,Preboha ako to môžeš povedať? Dobre vieš že to nie je pravda.“ Podišiel som ku nej

,,Ako to môžem vedieť, keď celý ten čas si bol v base a ja tu? Chodila som do školy, žila so bez teba. Bola som na dne a keď som ťa najviac potrebovala, ty si bol v base...“ po líci jej stekali slzy

Jej slová ma boleli, no mala pravdu. Celý ten čas čo som bol zavretý, ona sa trápila. Nebol som pri nej tak ako som sľúbil.

,,Viem, bola to moja chyba a viem čo som spravil ale, keď som si uvedomil následky bolo už neskoro.“ Povedal som po chvíli. ,,Alex strašne ma to mrzí, ale teraz som tu. Miluj–-“

,,Nie! Nechcem to počuť.“ Zastavila ma. ,,Odíď!“ ukázala na dvere

,,Alex, prosím. Daj mi šan–“

,,Povedala som aby si odišiel.“ Skočila mi do reči a svoju vetu zopakovala

Nemalo to cenu. Ublížil som jej a vedel som, že je neskoro na to aby som to napravil. Nenávidí ma a to sa nezmení. Išiel som teda ku dverám, pri ktorých som sa zastavil a pozrel som posledný krát na ňu. Stála v obývačke opretá o gauč. Ruky mala prekrížené cez seba a po tvári jej stekali slzy.

,,Naozaj to chceš takto?“ položil som jej otázku

Čakal som na jej odpoveď. Pozrela na mňa a nič nepovedala. Nemo tam stála akoby nevedela čo povedať, no nakoniec pozrela do zeme. ,,Nie.“

Povedala to potichu no započul som to. V tej chvíli sa moje oči rozžiarili a dúfal som, že mi odpustí. Potreboval som ju.

,,Tak potom prečo ma vyháňaš?“

,,Pretože už ti neverím tak ako predtým.“ Pozrela na mňa. ,,Nechcem aby to tak bolo, ale nemám na výber. Ublížil si mi a ja chcem na teba zabudnúť.“ Dodala

Neveril som tomu čo počujem. Nedávala mi to zmysel, no ak jej toto jej rozhodnutie budem ho akceptovať. Aspoň sa budem venovať viac biznisu a ona bude konečne šťastná. Aj keď ma to ranilo, nemohol som nič urobiť. Otvoril som dvere a skôr ako som odišiel povedal som jej posledné slová.

,,Navždy ťa budem milovať. Zbohom Alex.“ Pozrel som na ňu a vyšiel som von

Len čo som zavrel dvere, išiel som preč od jej domu. Po chodníku som išiel domov. Bolo ráno takže moc ľudí na ulici nebolo. Cesta ku mne trvala viac ako 15minút, no celú cestu som fajčil cigaretu za cigaretou a v mysli sa mi opakovali jej slová. Po ceste domov, som sa stavil ešte v malom obchode na rohu ulice. Kúpil som si niečo na pitie a raňajky. Doma pravdepodobne nič mať nebudem. Keď som však vychádzal z obchodu, predo mnou sa objavila Candice.