Lost Heart

Čo sa deje?

Z pohľadu Alex

Prešiel už skoro týždeň a on sa stále neprebral. Niekedy som nemala chuť žiť, nezvládala som to. Deň čo deň pozerať naňho ako tam leží, nehýbe sa a ani som nevedela či ma počuje alebo nie. Teraz keď čakáme naše prvé dieťa, všetko sa pokazilo.

,,Nebyť mňa nič by sa nestalo. Prečo ja krava som si s ním niečo začala?! A prečo som vtedy Georga žiadala o pomoc? Nenávidím sa! Chcem umrieť!“  Deň čo deň som si to všetko vyčítala

Každodenný plač, modlitby, nádej, sny, láska, utrpenie. Všetky pocity, ktoré vo mne prenikali čím ďalej tým viac ma ničili. Nechodila som do školy, vynechala som dve dôležité skúšky len preto aby som bola pri ňom keď sa preberie.

Z nekonečných myšlienok ma vytrhla Ronnie, keď vošla do miestnosti.

,,Alex mala by si si ísť domov odpočinúť. Si tu už tri dni vkuse a nevypadáš dobre.“

,,Nejdem nikam, ostanem tu.“ Odfrkla som a sedela som pri Willovi

,,Keď to nechceš urobiť kvôli sebe, tak aspoň kvôli nemu. Nechcel by aby si sa trápila. Keď sa preberie zavolám ti.“ Stála za mnou a ruku mi položila na plece

,,Tak dobre.“ Ustúpila som od jeho postele. ,,Ďakujem.“ Nakoniec som objala Ronnie

Zobrala som si veci, ktoré som tu mala, posledný krát som sa naňho pozrela a so slzami v očiach som odišla. Kráčala som chodbou smerom von a všade som videla tých pacientov. Niektorý tam len bezvládne ležali, zatiaľ čo iný sa tešili, že ich čoskoro prepustia. Keď som videla ako sa radujú, pocit viny sa vo mne stupňoval čo raz viac a ja som musela odtiaľ vybehnúť.

Zavolala som si taxík, ktorý ma odviezol rovno domov. Celú cestu som pozerala von oknom a snažila sa myslieť na niečo iné. Obvykle sa mi to darilo, no dnes nie.

,,Sme tu.“  Vodič na mňa prehovoril

Bohužiaľ nevnímala som ho. Vedela som, že stojíme no vôbec som nevystupovala.

,,Ste v poriadku?“ po chvíli sa opýtal

Konečne som sa vytrhla z myšlienok a pozrela sa naňho. Keď ma videl, radšej sa viac ani nepýtal a zopakoval mi, že už som doma. Poďakovala som mu, zaplatila a vystúpila som. Chvíľu som stála len tak na chodníku a sledovala ako odchádza. Mala som pocit akoby sa ten taxík premenil na Willove auto a sedel tam on. Len čo auto zašlo konečne som sa pohla a vošla som do domu.

Išla som rovno do svojej izby, kde som si zložila veci a ľahla som si na posteľ. V tom momente som hneď zaspala.

Z pohľadu Willa

Nevedel som ako dlho už som tu. Nevedel som ani kde presne som. Vedel som len že, každý deň som tu niekoho počul. Vedel som, že to bola Alex pretože som počul skoro všetko čo hovorila, no nedokázal som otvoriť oči.

Konečne som nabral sily a pomaly som začal otvárať oči. Všetko predo mnou bolo rozmazané, no po chvíli sa to rozjasňovalo. Pred sebou som videl Josha a po chvíli sa k nemu priblížila ďalšia osoba.

,,Alex.“ Jemne som zo seba vydal

,,Alex tu nie je. Will, toto je Ronnie, pamätáš si ju?“ Josh ma opravil

,,Kde je A...“ snažil som sa zo seba vydať no nevládal som hovoriť

Josh ku pre pristúpil a všetko mi vysvetlil.

,,Nenamáhaj sa. Alex tu celý čas bola, ale išla domov oddýchnuť si. Bolo toho na ňu moc. Tým sa ale teraz nezaťažuj, musíš sa hlavne vyliečiť.“

Neodpovedal som mu, len som sa snažil spomenúť na to čo sa stalo. Ako som sa dostal do nemocnice a čo sa vlastne stalo? Na nič som si nespomínal. Videl som ako na mňa pozerajú a radujú sa z toho že som sa prebral no cítil som, že to nie je na dlho. Chcel som niečo povedať, no v tom sa môj tep spomalil, videl som ako panikária a ja som opäť zaspával. Skôr ako som úplne zaspal, počul som ako volajú doktora. 

Z pohľadu Ronnie

,,Josh čo sa deje?“

,,Neviem nevníma ma. Snaží sa niečo povedať.“ Odpovedal mi

Videla som,  že jeho tep sa spomaľuje, všetko klesalo a Josh začal volať doktora. Len čo vošli do miestnosti, snažili sa ho držať pri živote až ho nakoniec odviezli na sálu. Nevedeli sme čo sa deje, prečo tak náhle sa zase stalo toto.

Čakali sme na chodbe kým príde doktor no nikto nechodil. Sedeli sme tam skoro hodinu a stále sme nič nevedeli. Začínala som sa báť, že jeho stav sa zhorší, no Josh ma stál upokojoval.

,,Čo ak sa to nezlepší?“

,,Nemôže to byť tak zlé, neboj sa. Bude v poriadku.“ Dal mi pusu na čelo

Chcela som zavolať aj Alex, no po tom čo sa tu stalo a po tom ako dlho tu bola a dúfala, som sa rozhodla nechať to ešte tak. Rozhodla som sa, že jej zavolám až keď budeme vedieť niečo viac.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

No takže snažila som sa aby to bolo také napínavejšie. Chcela som to inak, ale úprimne takto sa mi to páči viac. Nejdem vám hovoriť čo sa stane, či bude v poriadku alebo nie. Poviem len toľko, že nie všetko bude ako predtým. Zajtra mám posledný deň školu čiže v sobotu bude nová časť, bude mať viac času na písanie.