Lost Heart

Čo mám čakať?

Z pohladu Alex

Zobudila som sa až ráno a uvedomila som si že som sa ani neprezliekla. Zobrala som mobil a čakala som, že budem mať zmeškané hovory od Ronnie, no nenašla som ani jeden. Trochu ma to sklamalo, nevedela som či je niečo nové alebo nie.

Zo skrine som si zobrala čisté veci a išla som do sprchy. Konečne som aspoň nachvílu prišla na iné myšlienky. Nezdržiavala som sa pretože som čím skôr chcela ísť zase za Willom.

Po niekolkých minútach som opäť vošla do izby kde som si zobrala tašku s vecami a zišla som dole.

Počula som ako mi škŕkalo v bruchu, tak som sa išla ešte najesť. Nečudo, ved odvčera som nejedla. Spravila som si pár toastov, dala som si džús a pokojne som začala jesť. Nechcela som no musela som sa posilniť. Len čo som zjedla prvý toast musela som bežať na wc a všetko som vyvrátila. Teraz som si bola už 100% istá, že som tehotná. Umyla som si ruky, tvár a v kuchyni som všetko poupratovala. Zavolala som si taxík, ktorý tu mal byť až o 10 minút a zatial som sa dívala na telku. Nervózne som klepala nohou a na nič sa nesústredila. Mobil som držala stále v ruke pre prípad že by mi Ronnie volala.

Prešlo niekolko minút a ja som nemala žiadny hovor. No ked konečne taxík zastavil pred domom, zobrala som si veci a rýchlo som bežala k nemu.

,,Do nemocnice prosím.“ Povedala som len čo som nasadla.

Vodič len prikývol a viac sme sa nezdržiavali. Cesta trvala dlhšie, no nič nebolo tak dlho ako čakať bezbranne a Willa. Celú cestu som myslela na to ako sú všetky ostatné páry šťastné. Ked vidím Ronnie a Josha, je to akoby som videla seba a Willa.

,,Tak sme tu.“ Vodič sa otočil ku mne

Venovala som mu mierny úsmev, dala mu peniaze a vystúpila som. Približovala som sa k nemocnici a modlila sa aby všetko bolo lepšie.

Kráčala som uličkou, ked z dialky som si všimla Ronnie. Pomaly som sa k nim blížila, len čo ma zbadali, obaja sa postavili a videla som, že znervózneli.

,,Ahojte. Je  už niečo nové?“ podišla som ku nim

Obaja na seba pozreli a nevedeli čo povedať.

,,Noo? Poviete mi už niečo?“

,,Zobudil sa.“ Ronnie začala hovoriť.

,,Prečo si mi nevolala? Mala si mi zavolať ked sa zobudí. Môžem ísť aspoň za ním? A hovoril niečo?“ kládla som im mnoho otázok no odpovede nikde

,,Pýtal sa na teba, no po chvíli..“ Ronnie sa zastavila a zhlboka dýchala

Dívala som sa na ňu a čakala som čo povie.

,,Začalo mu odchádzať srdce a jeho stav sa zhoršil.“ Po chvíli dopovedala

Po jej slovách to bolo akoby sa mi zrútil svet. Neudržala som sa a padla som na zem. Josh ma rýchlo chytil, no v tomto momente som si priala len jedno. Chcela som aby som na tej sále bola ja, aby som o život bojovala ja.

,,Čo povedal doktor?“ potichu som zo seba vydala.

,,Vraj má nejaké staršie zranenie hlavy, ktoré sa teraz opäť prejavilo. Nevieme aké to bude mať následky, no nemáme dúfať len v to dobré.“ Ronníe mi to všetko povedala

Rozplakala som sa viac a snažila som sa udržať a neodpadnúť, no po jej slovách to bolo čím dalej tým ťažšie. Nevedela som čo robiť, chcela som ho vidieť a byť s ním sama. Poprosila som Ronnie aby ma odviedla do jeho izby a aby nás nechala samých.

Uplakaná som si sadla k jeho posteli a potichu som k nemu začala hovoriť. Chcela som aby ma počul a prebral sa, no nič. Sklonila som hlavu, v rukách som držala jeho jednu ruku a plakala som. Všetko bolo úžasné, no zmenilo sa to v jednej sekunde.

Nevedela som ako dlho už tam som no videla som, že vonku už bola tma. Ronnie s Joshom tu neboli a Will sa stále neprebral. Chcela som to vzdať a odísť, ked som cítila ako Will pohol prstom.

 Viem že časť nieje dlhá, ale idú sviatky a musím doma pomáhať. Dúfam, že vám to nevadí, ale mám už rozpísanú časť ktorú plánujem čoskoro zverejniť.