Lost Heart

Darček

Z pohľadu Willa

Nevedel som ako, no po chvíli som pri Alex zaspal aj ja. Keď som sa ráno zobudil, neležala pri mne. Očami som prešiel celú jej izbu no nikde som ju nevidel a v kúpeľni tiež nebola. Nevedel som kde je čo ma desilo, no na druhú stranu myslel som,  že odišla a nič so mnou nechcela mať. Odišiel som teda z jej izby, na ktorej som zavrel dvere a zišiel som dole kde Josh s Ronnie už sedeli pri stole.

,,Že si aj vstal.“ Josh začal rýpať

Jeho poznámku som ignoroval a zobral som si jeden tanier zo stola. ,,Kde je Alex?“  

,,V škole. Mala by prísť o pár hodín.“ Josh na mňa pozrel akoby som to nevedel

Popravde škola ma vôbec nenapadla. Tváril som sa akoby som to vedel, no bolo vidno že mi to neuverili. Obaja ostala ticho, pozerali na seba a pomaly jedli. Spravil som si raňajky a odišiel som do obývačky, odkiaľ som počul ich smiech.

,,Musím ísť za ňou.“ V duchu som si opakoval stále dokola tú istú vetu

Tak moc som chcel ísť za ňou, no vedel som že Josh by to nedopustil. Len prednedávnom ma pustili domov. Len čo som dojedol tanier som doniesol do kuchyne a šiel som sa do izby prezliecť. Obliekol som si svoje čierne rifle, k tomu som si dal biele tričko s košeľou. Ani som netušil že niečo také v skrini mám, no musel som uznať že to vypadalo dobre. Zobral som si ešte bundu a išiel som.

,,Ideš niekam?“ Josh ma zastavil pri dverách ako som čakal

Vedel som, že mu nemôžem povedať pravdu. Otočil som sa naňho a odpovedal som mu.

,,Idem do obchodu.“

,,Už sme tam boli ráno s Ronnie.“

,,Chcem ísť niečo kúpiť Alex, to snáď môžem.“

Bola to prvá vec čo ma napadla a nebol to zlý nápad. Ak jej niečo kúpim a pôjdem za ňou bude nadšená. Josh ma viac už nezdržiaval a pustil ma. Cítil som sa ako nejaké decko, ktoré sa o seba nevie postarať.

Pomaly som kráčal ulicami, až kým som neprišiel do nákupného centra. Len čo som vošiel zbadal som obchod so šperkami, čo by sa jej mohlo páčiť. Vošiel som teda dnu, kde na mňa pozerala mladá predavačka a nespustila zo mňa oči.

Po pár minútach prišla ku mne. ,,Želáte si?“

,,Chcel by som niečo pre priateľku. Vedeli by ste mi poradiť?“ pozrel som na ňu

Predavačka síce chvíľu váhala, no ukázala mi pár dosť drahých príveskov. Boli naozaj krásne no ani jeden ma neohúril. Poprosil som ju aby mi ukázala ďalšie. Nenamietala a vzápätí predo mnou boli ďalšie prívesky. Prezeral som jeden po druhom, kým som si na konci nevšimol jeden. Viselo na ňom srdce s krídlami. Vedel som, že je to ten pravý prívesok a okamžite som ho zaplatiť. Odišiel som teda z obchodu a ponáhľal som sa za ňou do školy aby som ju zastihol. Cesta mi trvala ešte pár minút, no keď som konečne prišiel pred školu, spomenul som si. Spomenul som si na všetko čo sa tu stalo, ako sme sem spolu chodili. Váhal som či mám ísť dnu, no premohol som to. Kráčal som smerom ku vchodu a cítil som ako sa všetci tí žiaci na mňa pozerajú. Snažil som sa to ignorovať a išiel som ďalej.

Len čo som vošiel dnu, videl som ako Alex schádza po schodoch s nejakou kamarátkou a jedným chalanom. Vyzerala šťastne a ja som si začínal všetko namýšľať. Myslel som, že sa so mnou zahrávala a išiel som k nim.

,,Kto to je?!“

,,Will čo tu robíš?“ Alex na mňa prekvapene pozerala

,,Prišiel som za tebou, no ako vidím tak už spoločnosť máš.“ Môj pohľad smeroval na toho chalana

Medzi nami ostalo ticho kým niekto neprehovoril.

,,On je so mnou.“ Pozrel som na dievča, ktoré stálo vedľa neho. ,,To som ja Caroline, nepamätáš si ma?“ dodala po chvíli

Chvíľu som ostal ticho a pozrel som na Alex a späť na ňu. Bola pravda že som si ju nepamätal, no poprel som to. Uverila mi a bola šťastná, no mňa teraz viac mrzelo čo som spravil. Nechali nás s Alex samých.

,,Ty si ju nepamätáš.“ Alex hneď prehovorila

,,Nehovor jej to prosím.“

Môj pohľad smeroval do jej očí. Spravil som krok ku nej aby som ju mohol pobozkať, no namiesto toho mi uhla.

,,Tu nie.“

Bol som z toho mimo. Bolo to akoby sa za mňa hanbila.

,,Prečo nie? Hanbíš sa za mňa?“

,,To nie, len nechcem aby to zatiaľ niekto vedel.“ Alex uhľa pohľadom

Snažil som sa ju pochopiť a nespraviť nejakú kravinu. Ruky som si dal do bundy kde som ucítil krabičku pre Alex. Pozrel som na ňu zatiaľ čo ona pozerala do zeme. Zobral som jej ruku, do ktorej som jej dal krabičku.

,,To je pre teba.“ Vzápätí som dodal

Alex nechápala čo sa deje. Len na mňa pozerala. ,,Čo je to?“

,,Kúpil som to po ceste za tebou. Dúfam, že sa ti bude páčiť.“ Dal som jej pusu na líce a odišiel som

Cestou zo školy som si radšej zavolal taxík. Nechcelo sa mi ísť peši a chcel som byť doma čím skôr. Povedal som mu ulicu a čakal som kedy tam konečne budeme. Premýšľal som či bol dobrý nápad tam za ňou ísť. Možno som to predsa len nemal robiť.

Len čo sme konečne prišli pred dom, zaplatil som mu a pokojne som vošiel dnu. Samozrejme obaja už na mňa čakali. Vedel som, že tento krát sa nevyhnem ich poznámkam. Skôr ako niečo začali hovoriť, povedal som im pravdu na čo sme sa začali hádať.

,,Chápem ťa Josh, no mrzí ma že vy nedokáže pochopiť mňa.“ Ukončil som náš rozhovoril a šiel som do izby. 

Pustil som si hudbu a ľahol som si do postele. V mysli sa mi opakoval celý rozhovol s Joshom, snažil som sa spomenuť na Caroline, na všetko čo som s ňou mal. Nech som sa ale snažil akokoľvek, nespomenul som si. Vedel som čo sa stalo na škole, spomenul som si ako som tam nastúpil, no na nikoho odtiaľ som si nespomenul. Bolo to príšerné pozerať sa na všetkých a tváriť sa normálne. 

Chcel som ísť do sprchy, keď v tom niekto zaklopal. 

,,Chcem byť sám!" 

Samozrejme moju vetu ignorovali a vošli dnu. ,,A ja môžem?" Alex vošla dnu 

Nečakal som ju tu. Mala byť predsa ešte v škole. ,,Prepáč, nečakal som že si to ty. Myslel som, že si v škole." 

,,Skúšky som už dopísala takže som išla domov." zavrela za sebou dvere. 

Alex si sadľa vedľa mňa na posteľ a vrukách držala krabišku odo mňa. Mal som tušenie kam tento rozhovor povedie, no aj napriek tomu som ostal ticho. Nechal som ju aby povedala prečo prišla. 

,,Prepáč mi ten dnešok v škole. Ale potrebujem viac času Will. Nechcem ťa opäť stratiť--"

,,Nestratíš. Som tu a neodídem, už nikdy." Prerušil som ju a objal som ju 

,,A ďakujem, je to naozaj krásne." zašepkala mi pri uchu čo ma upokojilo ešte viac 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Máte novú časť a úprimne sama som nevedela ako ju napísať. Je taká suchšia, no dúfam že poteší. Dole máte obrázok ako vypadal ten prívesok ak chcete.