Lost Heart

Musím to napraviť 1.časť

Dopredu sa ospravedlňujem, že časť je až teraz ale chcela som to dať ako Silvestrovské prekvapenie.

Bol to neskutočný pocit. Nevedela som ho ani popísať. Keď som cítila, že Will pohol prstom v tom momente som naňho prehovorila.

,,Will viem, že ma počuješ.  Prosím zobuď sa a budeme zase spolu.“ Chytila som ho jemne za ruku

Chvíľu som počkala čo bude, keď v tom konečne pomaly začal otvárať oči. Do očí mi vošli slzy, môj tep sa zrýchlil a ja som bola konečne aspoň nachvíľu šťastná. Stála som pri ňom, na tvári som mala jemný úsmev a slzy od šťastia mi stekali po líci.

Will sa pozeral po izbe až kým jeho oči nepadli na mňa. Čakala som, že niečo povie, no v tomto stave to bolo asi zbytočné.  

,,Som šťastná, že si sa konečne prebral. Will, milujem ťa.“ Spravila som menší krok k nemu 

Chcela som mu dať pusu na čelo, no v tom prehovoril.

,,Kde som?“

Trochu ma to prekvapilo, čakala som že bude vedieť kde je aj čo sa stalo. Chvíľu som váhala či mu povedať všetko, no v tomto stave bude asi lepšie povedať mu iba niečo.

,,Si v nemocnici. Udrel si si hlavu a museli ťa operovať.“

Will pozeral raz na izbu a raz na mňa. Nevedel čo sa deje, bolo vidno že je zmätený a ja som nevedela čo robiť. Len som tam pri ňom stála a držala ho za ruku. Chcela som ho upokojiť, no po chvíli pozeral už iba na mňa a bol pokojnejší.

,,Kto si?“ po chvíli mlčania prehovoril

Pri jeho otázke akoby mi niekto vytrhol srdce z duše. Nemala som slov. Odstúpila som od neho pár krokov a ruka sa mu spustila na posteľ. Musela som si sadnúť,  pretože asi by som padla na zem.

,,Ty si ma nepamätáš?“

Will len pokrútil hlavou a nič nepovedal čo ma ešte viac zarazilo. Po tom všetkom, po tom čo som stále čakala že to bude lepšie. On si ma nepamätá. Zo slzami v očiach som vybehla z izby. Ronnie s Joshom sedeli na chodbe no nezastavila som sa. Počula som ako Ronnie na mňa kričí, no nevládala som sa zastaviť.

Len čo som vybehla von, bežala som po ulici, ktorá bola stále bližšie a bližšie k môjmu domu. Niektorí ľudia sa na mňa dívali či som v poriadku, no pravda bola že som to ani ja sama nevedela. Ani na chvíľu som sa nezastavila až dokým som nebola pri mojom dome. Bola som zadýchaná a srdce mi bilo ako o život, no aj napriek tomu to bolelo menej ako to čo povedal. Z posledných síl som vybehla do svojej izby, zobrala som menšiu tašku a zo skrine som tam nahádzala všetky jeho veci.

Skôr ako som to všetko zbalila, padla som na zem a celá uplakaná som ledva dýchala. Nevládala som sa ani nadýchnuť, nie tak ešte vstať. Netrvalo však dlho a Ronnie vošla do mojej izby.

,,Alex čo sa tam stalo?“ Sadla si ku mne. ,,S Joshom sme boli za ním a vypadal dobre. Konečne sa uzdravuje tak prečo si odtiaľ odišla?“ pokračovala

,,On si vás pamätá?“ pozrela som na ňu

Z toho čo mi práve povedala to tak znelo. Ale prečo si nepamätá mňa? Celý čas som predsa bola pri ňom.

,,Zozačiatku bol zmätený ale keď mu Josh povedal že je jeho brat spomenul si.“

To je ono, možno preto si ma nepamätal. Keby som mu povedala, že som jeho dievča. Alebo skôr jeho bývalé dievča. Možno by si spomenul.

,,Tak čo sa stalo?“ prerušila moje myšlienky

,,Mňa si nepamätá.“ Sklonila som hlavu

Ronnie bola zaskočená rovnako ako ja a nič nepovedala. Len tam sedela vedľa mňa a určite sa snažila na niečo prísť, no bolo to márne. Po pár minútach ma objala a povedala.

,,Spomenie si, uvidíš. Daj tomu šancu a skús mu povedať kto si.“

,,Čo ako si nespomenie? Čo bude potom?“

,,Mal dve náročné operácie a teraz sa z toho dostáva. Nechaj tomu čas a keď bude na tom lepšie povieš mu všetko.“ Pozrela na mňa len čo sa odtiahla

Sklesnuto som prikývla a dúfala som, že mala Ronnie pravdu. Ak by som mala byť bez Willa, radšej by som umrela. Nedokázala by som žiť s vedomím, že nevie kto som.

Ronnie sedela ešte chvíľu pri mne, no keď videla že som pokojnejšia, postavila sa a odišla. Nič nepovedala a zavrela za sebou dvere.

Z pohľadu Willa

,,Josh?“  potichu som prehovoril len čo sme boli sami

,,Hmm?" venoval mi pozornosť

,,Tá Alex, kto to je" 

Bola pravda, že ma to zaujímalo pretože vypadala úžasne. No na druhú stranu ked som sa jej opýtal kto je, bola smutná, zmätená a jednoducho odišla. Bolo mi jej lúto, no nemohol som ju zastaviť. 

,,Ked si prišiel pred pár rokmi do tohoto mesta, stretol si ju. Spočiatku si ju bral ako každú inú, no zamiloval si sa do nej a začali ste spolu chodiť. Až prednedávnom ste sa rozišli načo si mal ty nehodu." všetko my vysvetlil

Bolo čudé že Josha s Ronnie som si aspoň trochu pamätal a ju nie. Preto bolo taká. Tým že si ju nepamätám som jej ublížil. Musel som nejako zariadiť aby sem prišla. Nemôžem to nechať takto. 

Naše tiicho, ktoré trvalo niekolko minút prerušil doktor, ktorý vošiel do izby. 

,,Tak ako sa cítite?"

,,Je mi dobre. Môžem sa opýtať kedy ma pustíte?"

,,No vaše zranenie bolo vážne, ale zotavujete sa rýchlo. Pár dní si vás tu ešte necháme a potom môžete ísť." 

,,Ďakujeme pán doktor." Josh prehovoril skôr ako ja

Počkal som kým doktor odišiel a pozrel som na Josha.

,,Potrebujem aby sem tá Alex prišla. Chcem s ňou byť sám." 

Josh na mňa pozrel či to myslím vážne.

,,Nemyslím si že to je dobrý nápad."

,,Je mi to jedno, doved ju sem zajtra!"

,,Zdá sa že starý Will je späť." dodal a odišiel

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ešte raz sa ospravedlňujem, že časť je až teraz. Dúfam že sa páčila a prosím nezabite ma. :D Ďalšia časť bude koncom prázdnin.