Lost Heart

Náznak trpezlivosti

Z pohľadu Willa

Kým som bol v meste ubehli asi 3 hodiny. Ani som si to neuvedomil ako to rýchlo ubehlo a ja som mal pár vecí už vybavených. Rozhodol som sa ísť za Alex do nemocnice, ale najskôr som skočil ešte na obed. Bol som poriadne hladný. Išiel som do reštaurácie, kde som prvý krát vzal Alex. Ako obvykle aj teraz som si dal moje oblúbené jedlo a ktomu vodu. 

 Jedenie mi trvalo dlhšie ako obvykle. Nečudujem sa. Vám by chutilo pokiaľ by vaša životná láska s dieťaťom ležala v nemocnici? MYslím, že nie. Samozrejme, nezjedol som to cel=, zaplatil som a išiel som do nemocnice. 

Po ceste som sa stavil ešte v kvetinárstve, kde som kúpil kyticu. Načo sa vlastne nosia do nemocnice? Nikdy som to nechápal. 

Okolo informácií som prešiel bez jediného slova. Zastavil som sa až pri izbe, kde ležala. Zhlboka som sa pár krát nadýchol a vošiel som dnu. Keď som videl ako Ronnie sedé pri nej, vedel som, že je na tom rovnako. Pohľad na Alex bol hrozný, no Ronnie bola na tom horšie. Presedelu tu pol dňa, po líci jej stekali slzy a nehybne ju držala za ruku. 

,,Tak čo? Ako je na tom?"

,,Stále nič. Začínam sa báť, že už sa nepreberie." 

,,Ronnie, choď domov si pospať, ja tu ostanem a keby niečo tak ti zavolám, okay?"

,,Tak dobre." 

Len čo Ronnie odišla, kyticu som dal do vody a sadol som si k posteli. Jemne som ju chytil za ruku a dúfal som, že sa čoskoro zobudí. No bolo to márne. Hovoril som k nej, no pocit, že ma možno ani nepočuje bol príšerný. To čakanie ma zabíjalo. 

,,Alex, mala by si vedieť že .." zastavil som sa a nadýchol som sa. Chcel som pokračovať no v tom do izby vošiel doktor. 

,,Dobrý deň, viete už niečo viac?"vyzvedal som

,,Utrpela vážne poranenie hlavy a na tele má veľa modrín, ktoré mohli ublížiť dieťaťu." vysvetlovali mi to

,,Čo presne to znamená?"

,,Dnes poobede ju skúsime prebrať a ak to zaberie, skontrolujeme stav dieťaťa."

,,Môže sa stať že o dieťa príde?" vzápätí som svoju otázku olutoval, no potreboval som to vedieť.

Doktor chvíľu váhal. Myslel som si, že jeho správa ma aspoň trochu upokojí, no naopak. Bol som ešte viac rozrušený. 

,,Nevylučujeme ani túto možnosť." odpovedal mi a odišiel z izby. 

Neveril som tomu, čo som práve počul. Celé to snaženie, mono bude k ničomu a prečo? Pretože som idiot a nevážil som si ju hneď od začiatku. Sadol som si na stoličku, chytil som jej ruku a potichu som ju utešoval. Snažil som sa tomu veriť aj ja, no nedalo sa. 

,,Alex neboj sa, všetko bude v poriadku. Budeš žiť ty aj naše dieťa, postarám sa o vás. Vlastne už som s tým začal. Dnes som bol v meste a kúpil som nám malý domček v Miami, kde sa nasťahujeme po skúškach ako si chcela.

Len čo som jej to povedal, sám som nemoho uveriť tomu, že je to pravda. Bolo to tak skvelé, no pritom hrozné. Pár krát som jej to zopakoval aby som vedel či bude na to reagovať, no bohužaiľ ani náznak. Rozhodol som sa že jej poviem toho viac.

,,Alex ja viem, že ma počuješ, pretože verím že sa čoskoro zobudíš a budeš v poriadku aj s dieťaťom. Potrebujem vás oboch. Doteraz si pamätám na deň keď som ťa prvý krát pozval na večeru. Bola si tak prekvapená, keď som povedal že si moje dievča, no vedel som že ťa to potešilo. Tak moc si sa bála, že sa niečo stane, že sa strapníš až si ledva niečo zjedla. Ale prišlo mi to roztomilé." 

Rozprával som jej všetky naše zážitky, prechádzky, čo so na nej milujem, no nezabralo to. Začínal som prestať dúfať. Pustil som jej ruku, obliekol som si bundu a postavil som sa. Posledný krát som na ňu pozrel, pobozkal som ju na čelo a potichu som zašepkal. 'Milujem ťa a vždy budem.' Pomaly som odchádzal, keď som započul ako sa pohla a niečo povedala. 

V tom okamihu som sa otočil a vrátil som sa ku nej. Opakoval som jej aby niečo povedala. Aby to zopakovala no opäť bola ticho. No tentokrát už som dúfal viac. Žila a to mi dodávalo silu. Sadol som si späť na stoličku a čakal som. 

----

Pomaly som otvoril oči a všimol som si, že som tuzaspal. Alex stále nehybne ležala ako doteraz. Trochu ma to sklamalo, no a napriek tomu som bol pri nej. Z bundy som vytiahol mobil,na ktorom mi svietili nepriaté hovori od Josha. Okamžite som jeho číslo vytočil a dlho som nečakal kým sa ozval. 

,,Konečne. Kde dočerta si?"

.,Som s Alex, tak sa ukľudni."

,,Ako sa mám do riti ukľudniť, keď sa nevieš ozvať?" skočil mi vzápätí do reči

,,Ty máš čo hovoriť. Kde si bol keď som ťa potreboval?" vyčítal som mu 

,,To je snáď moja vec nie? Okamžite prídi do skladu!" kričal do mobilu

,,Nikam nejdem! Ostanem pri Alex a s biznisom som nadobro skončil." vzápätí som prehovoril a zrušil som hovor

Josh mi ešte niekoľko krát volal, no keď som mu to nebral pochopil, že to nemá význam. Rozhodol som sa venovať už iba Alex a našej budúcnosti. Bola pre mňa všetkých a nechcel som jej už viac ubližovať. 

Mysľou som bol tak mimo, že som si ani neuvedomil, že doktor opäť prišiel do izby, no tentokrát na to aby ju skúsili prebrať. Ustúpil som pár krokov vzad, pozeral som čo sa bude diať a modlil som sa aby to zabralo. 

Takže časti budú teraz skôr. Onedlho bude koniec celej story tak sa dúfam tešíte. :) Dnes opäť idem pracovať na ďalšej a do 2 dní je tu.