Príbeh zo starého Anglicka

Druhý postret

V náhlom svite mesiaca sa Justína ocitla v očiach pána Webbera. Bol taký vyrovnaný a zaľúbený. Každý jeho nerv na tvári, ba po celom tele vrúcne pulzoval šťastím či bezprostredným pocitom vzrušenia. V tej chvíli bol nesmierne pokojný a spokojný,no tu že sa k nej priklonil, ruky položil na Justíninu hladkú tvár ani zlatistý rám obrazu a vyriekol:
,, Justína, buď mojím anjelom, mojou vílou, Justínka, už teraz znám, že ty si môj obraz budúcnosti, vylieč moje srdce a takisto budem opatrovať ja to tvoje."
Vyhla sa striebristému svitu luny a mihla sa ďalej od pána Webbera. Vedela, že dokáže jej prečítať myšlienky z rozrušenej tváre. Zaľúbila sa do neho, začala tohto muža obdivovať, vrúcne si želala povedať áno, ale rozum, ktorý jej dával inú odpoveď pokladala za vhodnejšieho než srdce, ktoré ešte samo nevysiela jasnú odpoveď, len slabé záblesky, ktoré ju väčšmi nútili vypovedať sladké áno.
,, Pane, len krátky čas sa poznáme, hoci moja náklonnosť k vám je veľmi silná a pôsobivá ani sladká ruža, žiaľ v tento okamih vám nedokážem odpovedať." Nepokojne sa zvrtla a mala v úmysle odísť. Iste ju už matka hľadala.
Pán Webber stisol Justínu náhle  za zápästie a potiahol ani drevenú stoličku, keď si má niekto v úmysle sadnúť. Lenže tu sa stretli ich vrúcne zamilované pohľady, pán Ronald ešte vždy jej zvieral zápästie.
,, Vari sa chceš vytratiť ako víla, blúdiť mi v myšlienkach a neustále pulzovať v srdci? Justína vari vieš, čo mi spôsobíš, keď odídeš?"
Hľadela priamo do jeho očí, panovala v nich bolesť a sklamanie, no Justína bola pritvrdá na svoju tvár a ukryla každý jeden pocit či každú bezodnú myšlienku, ktorá sa rodila v jej hlave.
  Čušela ani ryba.
,, Môže byť takého nepoddajného človeka ako ty, máš neoblomnú dušu Justína, si tvrdá ani skala. Zotrvaj že chvíľu!"
Justínin cieľ sa vydaril. Nemohol je vyčítať ani slovka z jej poblednutého obličaju.
,, Mlčanie jakživ súhlas znamená. Nuže odkry tú železnú masku, čo ti prilipla na pofe."
Pustil jej zápästie, Justína vkročila na miesto, ktoré osviecoval svit luny. Mohol pohľadieť na jej nejasné a neisté telo, ale po dlhej chvíli jej mlčania sa konečne mu dostalo opäť počuť jej hlas.
,, Máte pravdu pán Webber, mlčanie znamená súhlas, ale v mojom prípade je súhlas veľmi neistý až chabý, a preto ako som vám v minulej odpovedi povedala, vám ešte nedokážem dať priamu odpoveď. A teraz ak dovolíte, mala by som už ísť. Rodina ma istotne hľadá."
Konečne mohla odísť bez toho, aby ju pán Webber zadržal. Odchádzala, kráčala pomaly a strácala sa v prevládajúcej tme. Potom začula posledné slová jej spoločníka:
,, Naozaj ma opúšťa môj anjel, slečna Justína Benningtonová?"

Kým sa Justína dostala do sály, matka už každému stihla vyhlásiť, že svoju najstaršiu dcéru vydá na konci tohto mesiaca. Bol máj. Teplý mesiac, ale nie natoľko, aby zohrial jej srdce. Pán Bennington už nesedel v tamojšom kúte a nečítal si knihu, ale tiahol Annu k matke. Krútila sa, pokrikovala. 

,, Mamá, povedzte niečo tomuto človeku. Nenechá ma tancovať!" dobehla Anna k pani Benningtonovej a pritisla sa na jej hruď.

,, Moja drahá žena. Povedala si, že vydáme našu najstaršiu dcéru. Potom netuším prečo sa Anna ťahá s každým neschopným mládencom v tejto sále. Už toho bolo dnes dosť. Odchádzame!" príkre prikázal. Zovrel Anninu ruku a ťahal až ku koču. Justína sa musela zasmiať. Spoločnosť zrejme bola už priotrávená ich výskytom na Jeffreyovskom panstve a vôbec sa jej nedivila. Ešte raz sa obrela či do sály nevošiel pán Webber, ale keď sa jej nikde nepodarilo zahliadnuť ho, odišla.                                                Anna celú cestu preplakala. 

Ako veselo vyzerala Justínina izbietka, keď cez modré záclony svietilo slnko na tapetové steny. Vstala a starostlivo sa obliekla. Šatila sa jednoducho, i keď matka ju zahŕňala prenádhernými šatami, vždy si vybrala tie najjednoduchšie, ale aj tak nevymizol vrodený cit odievať sa úhľadne. Neposudzovala ľahostajne svoj zovňajšok ani vnútrajšok a zaujímala sa o to, akým dojmom pôsobí. Dnes bol pondelok. Justína väčšinou chodí do miestnej školy čítať rozprávky mladým slečnám.