Príbeh zo starého Anglicka

Nie dnes ani zajtra, možno o rok či dva, možno o päť či o desať...

,, Láska je oheň, ktorý vzbĺkne vždy, keď pomyslíme na milovanú osobu. Keď pomyslíte na Ronalda Webbera, vzbĺkne ten plameň?" Justínu zarazila a znepokojila Harryho otázka. Pozastala a nechala sa unášať vlastnými myšlienkami. Neodpovedala, hoci vedela, že plameň ešte vždy horí.

,, Vzbĺkne," odpovedal razom Harry Thompson namiesto Justíny. Zdvihla svoj pohľad na pravdovravného spoločníka a s trasúcimi sa perami mykla hlavou na znak súhlasu.

,, Nezabudnite, že oheň horí len vtedy, pokiaľ má kyslík. Ak prestane horieť, zostane naň len spomienka v podobe pahreby."

,, Viete, čo je najhoršie? Jeffrey vie, aký hlboký cit prechovávam k jeho starému priateľovi. Vedel to, keď sme stáli pred oltárom, vedel to, keď mi hľadel do očí. Viete, ja som nikdy neprahla po majetku. Bol mi ľahostajný, ale láska nie. Láska mi otvorila dvere. Ale teraz sú zamknuté a kľúč stratený, navždy zabudnutý..."

Pokračovali v ceste, prechádzali popri mohutných zelených kríkoch, míňali divoké ruže i vzácne kvety. Krúžili okolo mnoha stromov, ktoré kedysi boli povestné svojou mohutnosťou a krásou. Ľud k nim vždy prechovával istú náklonnosť, istý cit v podobe obdivu a viery.

,, Nikdy som nebol priaznivcom peňazí, žiadneho zlata či iných drahých vecí. Radosť mi robí to, čo práve vidíte. Tieto stromy sú môj poklad, tento park je moja truhlica šperkov, tieto kvetiny sú skriňa plná drahého ošatenia." 

,, Moja matka, pani Benningtonová, ma donútila do tohto zväzku. Ženícha vyberala veľmi starostlivo, dbala na výšku majetku, na chudákov môjho postavenia ani neprihliadala, chcela viacej ako mala ona, pričom matka toho má dostatočne veľa, len si to neuvedomuje."

,, Zrejme máme niečo spoločné, pani Jeffreyová," zasmial sa Harry Thompson.

Justína prikývla. Jej spoločník bol príliš milý, obľúbila si ho v tej chvíli, len čo prehovoril. Londýn ju príjemne prekvapil.

,, Aký je skutočne môj manžel? Ja skutočne nedokážem posúdiť jeho povahu, žiaľ nenaskytlo sa mi toľko možností, aby som ho čo najlepšie preskúmala, poneváč sme boli dlhú dobu odlúčení."

,, Alexander je skutočný gentleman, svoje hodnoty pozná a nikým nepohŕda, dokáže sa zhovárať s každým, nedbá na spoločenské postavenie. Veď ho ešte budete mať čas spoznať. Čas to doženie..."

Nu i tu mal Harry Thompson pravdu. Čas všeličo doženie, Justína sama zistí, kto si zaslúži miesto v jej srdci. Ona nesúdi podľa slov a sľubov, ale podľa citov a skutkov. Žiaľ v týchto časoch boli skutky mnohých ľudí podceňované a pochabosť myslenia tejto umelej spoločnosti zaoberajúcej sa spoločenským postavením a výzorom bola naozaj žalostná. Mnoho z nich nesúdilo podľa konania či pocitov, ale podľa vrstiev a majetku. Slová boli jednoduchou burinou.

,, Zažili sme spolu ledačo a nikdy sa mi Jeffrey neosvedčil ako nehanebný, namyslený priateľ, ktorý by nepomohol. Vždy, keď nadišla chvíľa môjho nešťastia, vždy stál pri mne. Sme si lojálny." A to boli posledné slová Harryho Thompsona pretože práve sa vrátili s prechádzky do malého salónika, kde sa práve zdržiaval zvyšok hostí.

,, Harry, priateľ, myslel som, že si uniesol moju vlastnú ženu," zavtipkoval Jeffrey.

,, Bol by som to aj urobil, ale mám ťa na to príliš rád." Harry prisadol si k svojmu priateľovi a opustil svoju spoločníčku. Justína si musela nedobrovoľne, kvôli žiadnemu voľnému miestu, len vedľa Jeffreyho matky, k nej prisadnúť.

Naliali jej víno. Bolo chutné. Chvíľami kyslé, chvíľami sladké. Pila.

Keď nadišiel čas uchýliť sa do svojich izieb, pani Jeffreyová sa dobrovoľne ponúkla odprevadiť Justína k jej vlastnej komnate.

,, Moja drahá, Justína, si šťastná žena a manželstvo ti svedčí," začala, chytila Justínu okolo bokov a rozprávala ďalej, ,, ale nezabúdaj na svoju povinnosť, ktorú musíš vykonať vzhľadom ku svojmu manželovi."

,, Akú povinnosť, pani Jeffreyová?"zdúpnela.

,, Musíš priviesť na svet dediča majetku rodiny Jeffreyovcov. Musíš priviesť na svet dieťa, najlepšie chlapca, neskôr dievča. Nezabudni. Musíš. Je to tvoja povinnosť voči našej rodine," bľabotala neustále.

,, Dieťa?" Justína začala prudko a nervózne dýchať.

,, Áno, najlepšie by to bolo v čo najskoršej dobe."

Keď sa dostali k izbe Justíny, poklonila sa pani Jeffreyovej a zmizla za dverami svojej komnaty. Nehoráznosť! Taká zloba! Priviesť dieťa bez lásky? Ani za mak. Nie teraz v túto podivnú dobu, nie dnes ani zajtra, možno o rok či dva, možno o päť či o desať, ale ak sa to raz stane, bude to z lásky.