Príbeh zo starého Anglicka

Už ma opúšťaš?

Justína prichodila do svojej izbietky so škatuľkou v ruke a dumala nad ohľaduplnosťou a zhovievavosťou pána Jeffreyho. Muž toľkej krásy a gavaliernosti, prečo práve on sa zahadzuje s prostou krajankou. Doteraz sa zdalo, že bude voči nej chladný a odmeraný, ba nikdy neuvažovala o tom, že by takýto muž venoval jej dar. A keby sa dostala k takejto úvahe, zrejme by ju hneď zavrhla. 

Odľahčene vydýchla, pričom si sadla na posteľ, a očistila všetky svoje údy od prehnanej bolesti a sklamania. Darček položila vedľa seba a hľadela ani pobláznená na toľký skvost. 

Nebol jasný a teplý letný večer, no jednako príjemný. Hoci obloha nebola bez mrakov, veštila pekný čas. Jej modrá farba, kde bola viditeľná, mala lahodný odtieň. Vyzerala von z okna, za celé dni, ktoré prežila v tomto sídle, ani raz sa nepokochala tunajšou prírodnou krásou. Mnoho ľudí sa chytalo za hlavy, keď rozprávali o miestnom okolí. Aká to slasť pre oči. Vraj krajšieho a lahodnejšieho miesta pre potešenie nášho tela, duše a mysle vraj v kraji niet. Už ju to omŕzalo. ,, Vyčkaj času ako hus klasu," opakovala si.

Potemnelo. Noc bola hlboká a atramentová. Justína napokon zahasila sviečku a ľahla si. Nemohla však zaspať. Teraz ju neťažil smútok ani ľútosť či sklamanie, jej telo akoby sa zviechalo, pociťovala isté uspokojenie. Stále mala pred očami pohľad svojho manžela, jemnocitný a chápavý.

Ráno, okolo deviatej si Justínu súrne zavolal pán Jeffrey, aby jej oznámil, že dnešné plány bude musieť zrušiť, pretože bol náhle povolaný do Londýna a nevráti sa skôr ako o týždeň.

,, Pane, nie som tu ani sedem dní a už ma opúšťate? Čo si počnem sama v tomto obrovskom sídle? Pane..." nariekala Justína.

,, Justína, som sklamaný z toho, že vás tu nechám samú, ale týždeň utečie ani voda a opäť ma tu máte. Zaistím vám nejakú spoločnosť. Vaša rodina by isto iste rada navštívila svoju dcéru," vyriekol tak presvedčivo až Justíne začalo rýchlo niť srdce.

,, Nie, pane, to i samota bude väčšie blaho ako moja rodina!" vykríkla a klesla na kolená, dlane spojila a nariekala. ,, Pane, prosím, nepozývajte ich sem!"

,, Ak je to želaním mojej ženy, nech je po vašom!" 

,, Samota je väčší priateľ," šepla Justína, ale nevenovala svoj pohľad Jeffreymu. Vyhýbala sa.

,, Ale nie je o nič väčší priateľ ako nepriateľ, to si zapamätajte drahá žena."

,,Iste," odvrkla, ,, potom vám, pán Jeffrey, prajem príjemnú a šťastnú cestu, nech dorazíte ta, kde vás ženú povinnosti v zdraviu a naspäť takisto."

,, Ďakujem," podišiel k Justíne a zrejme chcel jej venovať bozk, ale ona sa uhla. Pustil jej ruku, poklonil sa a odišiel. Justína vyšla von, vyprevadiť manžela až za bránu ich sídla. Bolo ich. Bolo jej.

No keď vošla opäť do honosnej budovy, prebudil sa v nej ten nedávny cit- smútok. Chcela ho prekonať, a tak doobedie strávila v knižnici, zaborená v slovníkoch. Chcela tento voľný čas venovať vzdelávaniu.

,,Je me souviens, mon ange*," zašomrala do knihy.  

Poobede sa rozhodla prejsť po okolí sídla Jeffreyovcov, teda po okolí vlastného sídla.

V ovzduší panovala tíš a na ceste ani živá duša. Páčilo sa jej oceľovosivé nebo, ten veselý svet. Stromy boli naozaj plné zeleného lístia, lúky farebné ani paleta nejakého maliara. Teplý vietor kolembal kry, stromy a vysokú trávu. Pôsobilo to veľmi nereálne, mala pocit akoby nič z tej krásy, ktorú priam pohľadom hltá, akoby nič nebolo skutočné. Po zatrávnenej cestičke sa dostala na rázcestie, ktoré viedlo do susednej dedinky. Bilo práve tri hodiny, keď išla okolo kostola. Slnko svietilo a jeho žiarivé lúče tejto hodine dodávali osobité čaro. Zašla už míľu od domova a kráčala cestičkou medzi živými plotmi. Mĺkvota v beztichom lístí, len šum vetra a sem-tam plač praskajúcich konárov. Dostala sa k starej drevenej lavičke pod mohutnou brezou. Chvíľu ta pobudla, no keď započula odbíjať ďalšiu hodinu, vracala sa naspäť. Všetka zeleň vydávala ohromný šelesť a z týchto zvukov vznikali tóny orchestra prírody.

Pohľad na onen skvost bol balzamom na jej dušu. Však Slnko pomaly sa odvracalo a deň končil. Justína prišla na Jeffreyovské panstvo presne v hodinu večere, bola síce lačná, ale veľa nezjedla.

Skôr trápila sa ako prežije nasledujúci deň. Ako prežije nasledujúce mesiace a roky. Sama bola zvedavá na svoju budúcnosť. Zajtra tomu bude presne týždeň, čo sa stala manželkou a stratila slobodu a vôľu. Večer strávila v knižnici, no tentoraz nie ponorená v slovníku, ale začítaná do knihy o miestnej prírode. Opisovala mnoho, kedy a čo bolo vysadené, ako sa starali o tunajšie miesto a jedným z opisov bolo taktiež párenie lietajúceho hmyzu. Zdalo sa jej to pohoršujúce, no patrí to k životu.

Onú noc zaspala v ten okamih, ako si ľahla do postele, bez myšlienok a bez úvah. Prvne zadriemala bezstarostne.