Príbeh zo starého Anglicka

Už niet pomoci

Milý čitateľ! Ospravedlň prosím moju krutosť a odpusť, že za ten čas, čo tento príbeh existuje som sa ti ani raz neprihovorila, nepoďakovala a už vôbec som sa nesprávala zdvorilo. Nuž teraz napravím túto chybu! 

Ďakujem ti, ak si sa dostal až sem, za tvoju trpezlivosť a vernosť pri čítaní. Ak si nový, dúfam, že sa ti príbeh zapáči a neoľutuješ, že si si ho pridal do knižnice. Som ti vďačná, ak si ponechal komentár alebo sa tešil z novej časti. Vďaka tebe som sa dostala až k dvadsiatej časti, celú dobu si mi prinášal energiu a úsmev na tvári, dodával si mi silu do ďalšej časti a inšpiroval ma. 

A teraz ( prosím fanfáru :D ) sa chcem poďakovať dievčatám, ktoré ma vždy potešia ich komentármi a pozitívnymi správami, ktoré sú pre mňa oporou aj podporou v ďalšom pokračovaní, vďaka ktorým viem, že sa oplatí písať naďalej. )Ďakujem vám, že sme na seba natrafili! BlawCara, AnciTaube a vďačím tiež Amirax123 a GrungeKrist. 

No a ešte aby toho ďakovania nebolo málo, blahorečím aj vám, ktorí čítate a dávate vote tomuto príbehu!!!

              ----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Justína bojovne gánila na svoju matku. Stála na podstavci ani stĺp odená v saténovych, bielych prešívaných šatách, ktoré lemovala striebristá krajka. Bola sobota, hrozný deň. Matka burácala na svoju dcéru, prskala na ňu, len aby ju dotlačila k tým svadobným šatom. 

Neusmiala sa. Chodila ani smrťka, bledá a skľúčená. Keby nestála pred zrkadlom a negánila na svoj odraz, povedala by, že je mŕtva. Teda aspoň duševne. Už stratila všetku nádej, ktorá ešte predvčerom ligotala sa v jej smutných očiach. Zdrapila sa za hrdlo a vydala pridusený škrek.

,, Prestaň, ty sprostá!" zhúkla matka.

A viete čo! Justína sa vlastne matke celkom podvolila. Vyskúšala si šaty a zmierila sa so svadbou. Nie, teraz si nemyslite, že Justína prirýchlo mení názory a zabudla na svojho milého. Je to vskutku inak.

Zmierila sa so svadbou i nezmierila. Bude vydatá o jeden deň a nebude sa už môcť vrátiť ku svojim doterajším činnostiam, no aspoň bude preč od matky. Niečo v jej tele sa tešilo! Zbohom pani Benningtonová, beštia, čo prahne za bohatstvom! Viem, že táto veta bola od Justíny krutá, ale jej matka si nič iné nezaslúži, keď ju nevedel skrotiť sám jej muž.

Cítila sa zradená, keby sa vrátila tak o štyristo rokov dozadu, povedala by, že matka ju predala nejakému cudziemu mužovi. V hlave mala bolestný zmätok.

Pani Benningtonová každému, koho stretla príchodom na sobotnú omšu vyriekla, že jej najstaršia dcéra bude onedlho vydatá. Lenže jej pýcha, jej ohavná pýcha a neodpustiteľná istota s akou sa k tomu priznávala to nemohli ospravedlniť a necitlivý postoj čoskoro prekonali súcit, ktorý na okamih vyvolala.

Táto matkina starostlivosť, ako každému vravela, Justína ešte horšie prijala. Prdúskať sa niečím, čo zavše nebolo pravdivé bola najobľubenejšia činnosť pani Benningtonovej. Justína cítila, že jej hnev každým okamihom rastie. Príčinou všetkého, čo Justína pociťovala bola matkina samoľúbosť.

Sobotňajší večer strávila v knižnici, nemohla sa sústrediť. Videla pred sebou zajtrajšie popoludnie s prsteňom na prstenníku, ako sa nútene bozká s nejakým ohyzdným mužom a ešte predtým musí vysloviť to bláznivé áno.

Nu i tu, vo svetle lampy sa zjavil jej otec.

,, Dcérenka, odpusť!" z očí sa mu pustil potok sĺz.