Príbeh zo starého Anglicka

Víta ťa vo svojom náručí

Bolo nádherné štvrtkové ráno. Slnečné zlato zalialo celý statok Benningtonovcov. Justína sedela na mahagónovej posteli, vzpriamená ani socha. V myšlienkach neustále blúdila za pánom Webberom. Neukojený cit, nedostatok dotykov milého, nedostatok slov. Postrádala jeho prítomnosť, i keď vedela, že sa nachádza niekoľko míľ od nej, a preto zúfalosť nenechala prilipnúť na jej telo.

Prečesala si vlasy a odela sa do žiarivých červených šiat. Nikdy si nepripadala taká švárna a pekná ako dnes, v jej smaragdových očiach žiarila láska, láska k mužovi, láska, ktorá doteraz bola nepoznaná, doteraz nezávažná, ale teraz sa zmenila na liek, ktorý keď neužije, zomrie.

Očkom zazrela cez oblok. Naskytol sa jej pohľad na cestičku lemovanú stromami. Zbystrila. Cestičkou prichádzala silueta, bola ešte ďaleko, aby ju ktosi mohol rozoznať, ale jej srdce poznalo onú tvár, oné pohyby, ktoré sa brodili kalužami a bahnom.

Bol to Ronald. Ronald Webber.

Blížil sa ako tieň, oči mal vypuklé so žiadosťou vidieť Justínu. Kedy nadíde čas oboznamiť ich zasnúbenie? Kedy nadíde ten deň, čo budú ruka v ruke stáť pred oltárom? Môže to byť splniteľné? Vedel, že nikdy nie je všetko tak, ako má byť, ako to plánuje. Sám už v živote prešiel mnohými sklamaniami. Veď je to syn chudobného francúzskeho pekára, čo u Jeffreyovcov pracuje ako záhradník, aby mohol zaplatiť školu. Zatiaľ to nik nevie. Doposiaľ si myslia, že má bohatý pôvod. 

Sužovala ho myšlienka, že by sa to dozvedeli. Láska k Justíne bola jeho záchrana. Teraz nadobudol zmysel svojho žitia. Teraz mohol byť vyrovnaný sám so sebou- so svojím pôvodom, nemusel sa hanbiť za chyby jeho rodiny.

Zadumane otvoril bránku a vstúpil na pozemok Benningtonovcov. Nemohol tušiť, že Justína ho sprevádzala celú cestu pohľadom, a preto pána Benningtona čakala pri strome, kde pred pár dňami bol uviazaný vypožičaný kôň. Vrhla sa mu do náručia. Pevne ako lano ho zovrela. Odhrnul jej zopár vytratených vlasov z účesu z tváre a láskavo prešiel rukou po pravom líci. Zaiskrilo v nich. Láska- Boží dar.

,, Ale pozrime že, akého hosťa tu máme!" vybehla von pani Benningtonová. 

,, Dobrý deň!" blahorečil pán Bennington a zo slušnosti sa poklonil. 

Justínina matka sa mierne zapýrila.

,, A čože vás k nám privádza?" 

,, Nuž, okolie vášho domu prekvitá nádhernou a nebudem vám klamať prišiel som pozrieť vašu dcéru Justínu," uviedol na pravú mieru.

,, Všakže je tu nádherne! Justína no tak, priveď hosťa do domu. Pozývam vás na chutný obed!"

,, Áno mamá!" zhúkla Justína a vrhla láskou kypriaci úsmev na Ronalda. Podal jej ruku a dcéra pani Benningtonovej ju veľmi ochotne prijala.

Ešte bolo času do obeda, a preto si všetci sadli do salónika. Pani Benningtonová vyšívala, jej manžel čítal knihu a Anna hrala na piano. Len Justína a Ronald na seba ctižiadostivo hľadeli. Vymieňali si rôzne pohľady a úsmevy. Tiché náznaky, že je čas odísť. Ale pani Benningtonová ich mala v hrsti.

,, Aká to škoda, že sa nám nedostalo vidieť pána Jeffreyho!" zaplakala Anna.

,, Nuž, prezradím vám, že môj spoločník na plese bol. Ale väčšinou sa ukrýva pred spoločnosťou alebo je v tajnosti, prechádza sa na ples ako každý obyčajný človek a tancuje s každou obyčajnou slečnou."

,, Čiže vravíte, že sa skrýva? Vari sa bojí seba samého?" dala sa do reči Justína.

,, Ale kdeže! Jeffrey je veľmi odhodlaný a ctižiadostivý muž. Pred spoločnosťou sa skrýva, lebo sa bojí svojej matky. Je veľmi pyšná a očakáva od neho, že si do roka nájde manželku." Zasmial sa. Ale Justíne to vtipné neprichodilo. Sama prežíva toto trápenie. Do konca mesiaca sa zamiluješ, alebo ti nájdeme ženícha sami!

Pobledla a zosmutnela.

Pani Benningtonová naopak žiarila spokojnosťou. Zistiť, že takéto ultimátu nedala dcére samotná, ale že v kraji existuje aspoň jediná rovnako zmýšľajúca žena. Zaradovala sa.