Príbeh zo starého Anglicka

Skúsenosti

V ten deň sa pre nečas  nedalo ísť vôbec von. Vonku bol šialený hurhaj. Vietor sa rútil stromami a krútil ich ani tanečnice, tráva sa kolísala a kvetom opadli lupene. 

Justína akurát raňajkovala, keď zaznel hrmot predvídanej búrky. Sama v tomto dome sa cítila príliš zraniteľná a chabá. Služobníctvo sa celý čas schovávalo v komôrka, len stará slúžka sem-tam prehodila s paňou kus reči. Spomienkami síce blúdila k svojmu starému životu, neustále posudzovala matkine správanie. 

Po raňajkách išla do knižnice, vytiahla si zábavnú literatúru, aby sa aspoň na nejaký čas nemusela pasovať s úplnou samotou. Je daromné vravieť, že ľudia by mali byť spokojní, ak žijú pokojne. Potrebujú život, neplnený vzruchom a činnosťou, a ak ho nemajú, vytvárajú si ho sami.

Keď sa tak prechádzala po chodbách, nezriedka počula za dverami nejaký šum a kroky či vzrušené mrmlanie. Akoby sa jej všetcia živí v tomto dome vyhýbala, ani čo by bola nejaký prízrak či strašidlo. 

Usalašila sa napokon v malom západnom salóniku. Venovala sa vyšívaniu zástery, usúdila, že stará slúžka, aj keď vyzerá veľmi strhane a utrmácane, zaslúži si potešenie. Rozmýšľala pri tom, ako sa zblížiť s ostatným služobníctvom. Všetci pred ňou zutekali ako mačka pred psom. 

Vstala z fotela a oprela sa rukou o mramorovú rímsu na kozube. Omŕzalo ju ako jej vlastné myšlienky jednostaj upriamujú jedným smerom- rozožierajú je mozog ani hrdzavý klinec.

Nebolo ani tak neskoro, ešte ani popoludnie nenadišlo, no obloha bola temná ani atrament a sivasté chmáry si poletovali ani motýle. Vtom sa ozval obrovský buchot, ktosi udieral na dvere. Keďže služobníctvo zutekalo, neráčilo otvoriť dvere onej osobe, ktorá mokla za dverami. Teda rozhodla sa otvoriť sama. Zbehla k dverám, stále ladne a pokojne, zatiaľčo dumala nad tým, kto v takýto čas prichodil. Odchlopila mohutné dvere ani vráta. Pred jej očami zjavila sa drobná stará žena ukrytá v tmavom plášti, pod ktorým mala honosné šaty. Vstúpila dnu prísne a nasrdene.

,, Služobníctvo vášho domu je na nulovej úrovni. Platíte ich za služby, ktoré vôbec nekonajú," prehovorila. No kým si žena uvedomila, že pred ňou stojí celkom neznáma dievka, zdivene pohliadla ku dverám a neskôr zase na zmätené dievča.

,, Som Irena Jeffreyová, teta pána Alexandra Jeffreyho, a vy drahá, ste kto?"

,, Ospravedlňujem sa. Som manželka vášho synovca, Justína Benningtonová, vlastne už Jeffreyová," zastonala.

,, Je mi potešením, Justína. A kdeže je môj drahý synovec?" zahútala.

,, Žiaľ, veľmi nerada vám oznamujem, že Jeffrey odcestoval včera do Londýna, povolali ho na nejakú súrnu prácu. Čože ste mu chceli?"

,, Nuž, mal zaistiť guvernantku mojej Izabelle. Sľúbil to." Žena si premeriavala Justínu od hlavy po päty, pritom sa tvárila veľmi čudne, akoby neverila jej slovám.

,, S poľutovaním vám hovorím, že žiadnu guvernantku váš synovec nevyhľadal, ale ak môžem byť nápomocná, vašu dcéru si zoberiem na starosť. Moje meno je známe v celom kraji, vraví sa, že najvzdelanejšou osobou Hertfordshiru som práve ja." Irenu zaskočili slová mladej dámy. Uštipačne sa zasmiala, ale čo i len prestala pochybovať o Justíninej nepravosti.

,, Budete veľmi šľachetná, ak vykonáte to, čo práve ste povedala. Ak je naozaj pravda to, čo hovoríte, zverím vám moju Isabelle, myslím, že u vás bude v dobrých rukách."

,, Naučím ju, čo potrebné je vedieť mladej dáme. Nie raz bolo mojím snom vzdelávať mladé dámy. Potom Isabelle bude prvou skúsenosťou."

,, Nuž teda, odchádzam s veľkým potešením. Zajtra na poludnie privediem svoju dcéru. Dovidenia, pani Jeffreyová."

,, Dovidenia," zasalutovala Justína.

Usmiala sa. Vravela si v duchu, aká je šťastná, že splní sa jej sen, i keď vyučovať bude len jediné dievča. Cítila sa telesne zdravšia a silnela. Nebude to ťažká lopota.

V tejto chvíli sa naozaj cítila šťastná a prekvapilo ju, keď odrazu zistila, že plače. Zakryla si oči a oprela o zárubňu dverí. Ohrnula pery. Toto sídlo bolo jej domovom, ak v ňom našla domov, čo sčasti aj našla. Justínin rozžierený, bodrý obličaj zvážnel, odvrátila sa od zárubne a kráčala do svojej izbietky, kde strávila zvyšok popoludnia. Dokončila zásteru pre starú služobnú a pripravila tak, aby ráno mohla jej ju podarovať. Dýchala tíško, rýchle a mlčky. Pripravila sa na spanie, rozpustila si vlasy a jemne prečesala, obliekla si dlhú belasú košeľu a cez okenicu pozorovala jasné hviezdy po búrke.

Boli zlatavé a ligotavé. Upriamila na nich pohľad, akoby jej čítali rozprávku, spievali uspávanku či predniesli báseň. Zaspala.