Príbeh zo starého Anglicka

Ako maľovaný obraz

Bola upršaná noc, telo ako posvätnú obetu položili na mahagónovú posteľ. Dážď bubnoval na okenicu, vydával veľmi nezvyčajné zvuky. Izbietku osvietovalo len drobné svetielko z lampáša. Zatiaľ ticho. Ticho, také plané a bolestné ako v najopustenejšom kraji sveta. U postele stáli dve netrpezlivo čakajúce postavy. Až v tejto pozdnej chvíli sa medzi nimi začala vrava. Šepotali. Čakali. Stáli ani sochy, bez pohybu a bez nejakého špecifického výrazu v tvári. Nemali strach. Ani jeden z nich.
No v náhlom závane chladného vetra, ktorý vyšiel z otvorenej okenice ( vlastne nik nemal poňatia, že okenica bola otvorená) sa roztvorili dvere. Vošla pani Bennigtonová, stále usmievavá a žiarivá, stále bezcitná a ľahkomyseľná. No nebola sama. Do tmavej miestnosti vošiel aj zavalitý muž, ukrytý v premoknutom plášti.
,, Kde je?'' Zasyčal a v mihu zhodil plášť na dlážku.
,, Tu,'' skríkol pán Bennington, ktorý sa vynoril z čiernej pustatiny.
Ten záhadný muž s toľkým rozhorčením bol lekár zo susedstva. Nebol ničím výnimočný a už vôbec sa o ňom netradovalo, že vynikal obrovským nadaním alebo múdrosťou. Svoje povolanie zvládal výborne, hoc na okolí mu bolo dožičané výsmechu i kritiky, ale za svoju kariéru uzdravil viac ako dvadsiatky detí, mužov či žien.
Však za obdobia jeho pracovného rozkvetu stal sa veľmi chrapľavým, náročným, nemilosrdným, namysleným a nasrdeným starým bláznom.
Podišiel k posteli a jeho pohľad padol na prekrásnu dievčinu ležiacu ani zvädnutý kvet. Prebudil sa v ňom istý pocit, spomienka, na ktorú dávno zabudol a teraz ani zázrakom, ako blesk na oblohe si spomenul. Bolesť, krutá bolesť. Pohľad na dievčinu ležiacu ani anjel ho zraňoval. Dievka, veľmi podobná jeho snúbenici Marie, pôvabnej francúzske, ktorá zahynula veľkým nešťastím. Tragédia!

Otrávila sa jedom, ale nie z vlastnej vôle, ani vlastným vedomím. Marie sa narodila žene, ktorá trpela poruchou osobnosti. Volali ju Bláznivá. Jej matka sama vedela, že morálnymi výkyvmi a psychickým narušením ničí svoju rodinu a pomaly jej vyciciava život. Mala v úmysle sa otráviť, pričom nedbala na prítomnosť svojej dcéry, ktorá sa omylom napil z čaše plnej jedu. Jed prenikal v jej tele ako nejaká ťahavá tekutina, v okamihu jej srdce prestalo biť, zahynula.

,, Prosím, pomôžte!'' Zjojkla Anna.

,, Svetlo, potrebujem svetlo, bez neho akiste nemôžem pomôcť!'' Pán Bennington sa načiahol po lampáš a ochotne podal doktorovi.

,, Málo,'' zachripel. Nuž teda v miestnosti sa rozsvietil luster.

Chvíľu mu potrvalo, kým zhodil zo seba ťarchu minulosti a premohol sa k práci. Podišiel k telu, bolo také bledé a smutné. 

,, Ako sa volá?" opýtal sa doktor,  keď vyšiel z izbietky ležiacej dievčiny.

,, Justína," odpovedal hrdo otec.

,, Justína," zopakoval doktor. Znehybnel, i keď to bolo meno odlišné od jeho snúbenice, pochytilo ho to za srdce.

,, Nuž teda," odkašľal si, ,, vaša dcéra nie je v poriadku. Udržuje v sebe mnoho trápenia a bolesti. A bola dehydratovaná a lačná. Neviem s čím alebo kým mala potýčky, ale vravím, je to dôležité. Musí teraz odpočívať a pohybovať sa čo najmenej. A vlastne dohliadnite na to, aby pila denne aspoň šesť pohárov vody. Toť moje slová. A pani Benningtonová, zlomené srdce sa tak rýchlo nevzkriesi. Nenúťte ju do nijakej z jej vôle nedôležitej činnosti!"

Doktor odišiel a po ňom v dome zavládla ticho. Justína sa viac toho večer pohľadu matke nedostala.

Nadišlo ráno, ktoré bolo rovnako kruté ako oná spomínaná noc.

,, Ako si to ona predstavuje! Boh len vie, čo natárala tomu doktorovi! Jaj! Toho nám bol sám čert dlžný! Nemala sa radšej ani prebudiť! Ale ja jej dám! Aký je dnes deň, môj drahý?" vrieskala pani Benningtonová, keď vstala z  postele.

,, Utorok," odvetil ešte ospalý.

,, Nuž, čiže v nedeľu je presne koniec mesiaca a toho dňa bude aj svadba! Justínina svadba! Počuješ drahý? A bude! Bude! A bude!" Zasmiala sa a ako šialená odišla zo spálne.