Príbeh zo starého Anglicka

Vysvetlenia

I v dávnych vekoch táto pieseň znela,

že láska temný osud ošalela.

A z netvora stal sa človek citov plný,

láska, ten mok pradávny, celý život mení.

Bozk spojil ich budúcnosť. Prepojil ich akousi magickou silou, spútal neviditeľným povrazom. Nemuseli rozprávať, stačil len úprimný pohľad, ktorý nahradil každé jedno slovo, čo nebolo vyrieknuté.

Alexander Justínu odniesol až do domu. Nikdy vo svojom vnútri nepocítil takú radosť ako dnes. Ako dlho sa modlil, aby sa vrátila, aby mu odpustila. Teraz zviera jej jemnú ruku, hľadí do očí a cíti nekonečnú lásku, ktorá mu zohrieva srdce. Krv sa mu búri čírim vzrušením, potechou i uspokojením. Konečne môže milovať. Konečne sa môže odovzdať žene, ktorú ľúbi a nesmierne obdivuje. Cíti i určitú zodpovednosť. Musí byť opatrný, nesmie Justínu poľakať.

,, Justína, ty si sa pýtala, či ti odpustím, hoci ja by som mal byť ten, čo má žiadať o odpustenie. Spôsobil som ti bolesť. Nezaslúžim si svoje srdce. A hoci som trúfalý, teraz pýtam sa ťa, odpustíš mi časom?"

Justína bez hnutia hľadela do očí svojmu manželovi, pričom snažila sa upokojiť, aby nezačala roniť slzy.

,, Čas rany zhojí, vravel môj papá. A moje rany sú už zcelené. Dlho trápila som sa minulosťou. Drásala som ťa mojím správaním. Vo svojom vnútri cítila som prázdnotu a bôľ. Musela som bojovať s nástrahami života, prekážky sa mi zdali nezdolateľné. Bola som sama. Ale teraz, keď znám pravú podstatu tvojho ja, teraz, keď som sa naučila ľúbiť ťa, teraz viem, že my dvaja sme si boli súdení. Len sme potrebovali čas, aby sme jeden k druhému našli cestu."

,, Moje srdce sa toľko s tvojím zlialo, že rozdeliť ho, toť nemožné je dielo."

A znova nasledoval bozk. Skutočná mágia pôsobila v ňom. Jej uspokojujúce pocity vytvárali akési citové vlny v ich srdciach.

,, Moje miesto je tam, kde teba mám," vyjachtala zo seba Justína. No v tom do salóniku, kde obaja sedeli ktosi vtrhol. Mladé dievča so širokým úsmevom a energickým krokom. Victorka. Dcérenka. Dievča, ktoré ukradlo Justíne srdce rovnako ako Alexander.

,, Justína! Ty si sa vrátila! Chýbala si mi!" vtrhla jej do náručia. Nemohla uveriť, že žena, ktorej je natoľko zaviazaná, sa vrátila. Plakala radosťou, ale i strachom, že by o ňu mohla prísť opäť.

,, Že už neodídeš? Justína, sľúb mi to!" Hlavu mala položenú na Justíninej hrudi. Čakala na odpoveď.

,, Nie. Neodídem už. Neopustím vás," vyhlásila napokon.

Do salónika vstúpila žena, postaršia, elegantne až pridraho oblečená, s nepokojným krokom a pochmúrnym výrazom. Justína v mihu- okamihu, čo žena vstúpila, vyskočila z divánu a vyľakala sa. Poznala ju. Bola to Jeffreyho matka.

Victorka sa odlepila od Justíny a bežala za onou dámou.

,, Babička, Justína sa vrátila!" vykrikovala. 

Justína s počudovaním hľadela na tú pani stojacu vo dverách, na tú ženu, čo spôsobila taktiež bolesť jej srdcu. Podmanila si Victorku? Je záhadou.

,, Justína, predtým ako čo i len slovo vyriekneš, chcem sa ti ospravedlniť. Bola som na teba pritvrdá a sklamaná z môjho rozhodnutia. Po svadbe som neverila, že ty si vhodná žena pre môjho syna. Nie som si istá, či ešte aj teraz nepochybujem, ale prežila si veľa bolesti a ja som ti naložila ďalšiu. Môj syn ma poprosil, aby som sa k tebe správala zdvorilejšie i láskavejšie. Preto ťa žiadam o odpustenie. Moje slová boli dýka, ktorá ťa niekoľko krát bodla. Odpusť starej žene. Odpusť hriešnici."

,, Odpustiť vám odpúšťam, ale vaše skutky navždy v mojej pamäti zostanú. Nechcem, aby sme boli nepriatelia, budem sa snažiť náš vzťah upevniť a zlepšiť. A pevne dúfam, že časom zistíte, že i vaše emócie boli mylné a nadobudnete opačný pocit a presvedčíte sa, že som pravou ženou pre vášho syna."

Pani Jeffreyová podišla k Justíne, zľahka sa dotkla jej ruky a potom ju láskavo poboskala na znak úcty.

,, Victorku som si skutočne zamilovala, je to naozaj milé a dobrotivé dievča," pošepla Justíne do ucha.

,, Victorka!" zvolal na dievčinku Alexander.

,, Áno?" Victorka sa usmiala a podišla k Jeffreymu.

,, Odteraz sme tvoji rodičia. Ja tvoj otec a Justína tvoja mama. Sme rodina opojená láskou, sme zviazaní povrazom jednoty."

,, Ja mám rodinu? Ja- dieťa zlodeja?" Zorničky dievčaťa sa zväčšili. Radosť, neopisateľná radosť pulzovala v jej tele rovnako ako aj vďaka. Boh vyslyšal jej prosbu. Priala si jediné- rodinu.

,, Áno, Victorka. Si naša dcéra a ja sľubujem, že ťa budeme milovať a starať sa o teba až do konca našich dní. Dcérenka moja, ľúbim ťa," vyhŕkla Justína a z očí jej tiekli slzy a vytvárali potôčiky na jej lícach.

Milý čitateľ, kiežby si mohol len toto vidieť! Toľko sĺz, čo sa vyronilo, toľko slov, čo bolo vyslovených a toľko vášne v každom jednom pohybu. 

Niekedy sú rozhodnutia ťažké, niekedy postaviť sa pravde nepôsobí lahodne. Prekonať bolesť a strach sa zdá nemožné, ale vôľa a sila nášho vnútra nás ženie vpred, napomáha nám stať sa sebavedomými i mocnými, vnáša do nášho prázdneho tela iné myšlienky a ciele.

Všetko, čo sa nám práve deje, raz budeme považovať ako dobrú skúsenosť.