Príbeh zo starého Anglicka

Bližšie...

Cesta bola úmorná! Takmer tri dni cestovali pretože koč, ktorý viezol ubolenú Justínu a ostatných cestujúcich zapadol do akého si mazľavého bahna a zlomilo sa koleso. Veru. Pán ju potrestal za svoje neuvážené správanie. Je pravda, že ronila slzy ani vodopád, ale neľutovala. Zaumienila si istú vec. A dodrží ju. Má pevnú vôľu. Náhradný koč sa dostavil asi dve alebo tri hodinky po onej nešťastnej situácii. Nastúpili. A boli opäť na ceste.

Justína ospalo otvorila oči. Naskytol sa jej pohľad neskutočného potešenia a útechy. Medzi stromami sa črtali rysy Mesta. Konečne sa blížili do Londýna. Ešte dve alebo tri míle. Justíne sa uľavilo. Ba čo! Usmiala sa. Zbežne si premerala cestujúcich. Preč až teraz? Mala na to tri dni, tak prečo sa rozhodla uzrieť svojich spolucestujúcich až teraz v hodine konca cesty. Nemala náladu. Bola plná sebaľútosti a poníženia. Cítila sa nešťastne. Ale teraz jej srdce opäť rozkvitlo. Je bližšie. Je bližšie k Ronaldovi. 

Cestovali s ňou dve postaršie, veľmi pekne elegantne oblečené dámy. Asi sestry. Ich neustály chichot už liezol Justíne na nervy. Pomyslela si, že ani jedna nemá slušné vychovanie, bo za celú cestu neprejavili natoľko ochoty, aby zatvorili ústa. Vedľa Justíny sedel istý gentleman, pohľadný rozhodne bol, ale nezdal sa jej rovnako chytrý, i keď celú cestu čítal knihy. Prejavil akýsi druh povrchného postoja voči nej. Nemala mu to za zlé, bo keby ju oslovil, musela by s ním viesť duchaplný rozhovor celú cestu a na toľko dôverností sa teraz nezmohla.

Ona samotná ustavične viedla vnútorný spor. Urobila dobre, keď sa rozhodla tak ako sa rozhodla? Alebo nie? Skončí za svoju neprekonateľnú lásku k Ronaldovi, v pekle?

Ale teraz.

Už konečne vedela.

Že všetko, čo urobila, malo nejaký prínos v jej živote.

A Ronald bol jej šťastie. Obrovský prínos šťastia.

Ale potom to šťastie stratila.

A teraz ho hľadá. Chce, aby sa k nej vrátilo. Vlastne nie. 

Ona ho musí znovu objaviť.

Vlastne chce ho opäť objaviť.

Ozvalo sa opäť trúbenie. Zastali. Justína vystúpila z koča, schmatla svoj kufrík a odišla. Však ešte prv, ako odišla, kočíš utrúsil zopár poznámok.

,, Ste prvá žena, ktorú som videl cestovať takto samú s takto malým kufríkom," doberal si ju.

,, Žena ako vy, musela mať veľmi dobrú plácu, ak si dovolila odviezť sa až sem," naďalej viedol monológ. Justína sa nebála a hradila sa.

,, V tomto svete, sme my ženy vami- mužmi utláčané. Nútite nás robiť veci, ktoré zasvet nechceme. Robíte to pre vlastné potešenie. Ale teraz vidíte prvú samostatnú ženu, ktorá bola priviazaná k manželovi, teraz vidíte prvú samostatnú ženu, ktorá od neho utiekla a hľadá šťastie inde. Teraz vidíte mňa Justínu Jeffreyovú, ktorá napravuje dávnu krivdu."

Kočíš bol veruže prekvapený. Ale niečo sa mu nepozdávalo. Pociťoval istú nedôveru. Niečo mu vravelo, že ju musí zastaviť. Ale čo? Aha! Spomenul si. Rod Jeffreyovcov. Zaiste. Veľmi prominentný rod, veľmi urodzený. V Londýne priveľmi dôležitý nato, aby bol vystavený takej hanbe.

Ale potom, sa stalo niečo zvláštne. Kočíš pochyboval. Bol si určite istý, že žena, ktorej civie do tváre je nejaká pochabá posluha, čo rada klame. Zaiste tomu bude tak. Niet sa čím trápiť.

,, Ako vravíte! Ja so potom kráľ, ale stratil som svoju korunu a márne ju hľadám po celom Anglicku! Kade chodím, tade chodím, ale akoby zmizla z povrchu zemského" zasmial sa. Ale tomu Justína nevenovala pozornosť. Stratila sa kočíšovi z očí.

Nastala opäť tá úmorná situácia. Potrebuje odvoz do Doveru. Neúprosne žadonila každého kočíša, ktorého len stretla. Ale márne! Nik nebol takej nevďačnej posluhe ochotný pomôcť.

Nie? To je ozaj smutné! Ale myslím, že si sa zmýlila! Ktosi jej predsa len pomohol! Spomeň si!

Á, skutočne. Ktosi jej predsa pomohol. Ach, milý čitateľ, dovoľ mi ospravedlniť sa ti. Justíne skutočne istý gentleman pomohol. Stalo sa to takto. 

Justína prosíkala o odvoz. Sľubovala štedrú odmenu. No nik nemal v sebe toľko zľutovania a ochoty, aby zmenil názor. Ale tu narazila do mladého gavaliera. Spadla. Udrela si nohu. Nebola to ničia vina. Ale mladík jej podal pomocnú ruku.

,, Je mi to neskutočne ľúto, taká krásna noha si nezaslúži bolesť," ospravedlňoval sa mladý muž.

,, Bola to moja chyba, nevidela som vás."

,, Trvám na tom, vinu nesiem ja. Môžem to nejako odčiniť? Potrebujete niekam odviezť?"

,, Ach, ďakujem vám. Ste príliš ochotný a to si ja nezaslúžim," červenala sa Justína.

,, Ale zaslúžite, zranil som vám. Povedzte, kam putujete s týmto drobným kufríkom?"

,, Zháňala som nejakého kočíša, ktorý by ma odviezol do Doveru, za mojou sestrou. Má veľké panstvo a ja horím túžbou vidieť ju. Ale všetci sa mi obrátili chrbtom. A nádej vyhasla," posmutnela Justína. Byť ženu v tomto období bolo neľahké. A hlavne chudobnou ženou.

,, Nuž, teraz nádej ožije. Odveziem vás do Doveru. Nechám vám čas, aby ste si odpočinula a popoludní vyrazíme. Verte či nie, mal som tak tak či tak naplánovanú cestu, kvôli obchodným záležitostiam. Nevyjde to nazmar."

,, Ďakujem," blahorečila Justína. Keby ju nebolela noha, kľakla by si a pobozkala by mu ruky. No, keď mladý muž opustil miestnosť, zaspala. Odpočinula si.

A popoludní, akonáhle kostolné hodiny odbili štyri, sa Justína viezla kočom a ich hlavným cieľom bolo mesto Dover. 

  Je bližšie a bližšie ako slnko na obzore.