Príbeh zo starého Anglicka

Little Aurelia

,, Vážení! Loď Little Aurelia odchádza o niekoľko minút z prístavu! Poponáhľajte sa zakúpiť si ešte posledné lístky, lebo Francúzska zem vás očakáva!" hlásal v dave rozzúrených ľudí mladý kapitán lode. 

,, Dnes sa akosi zbláznili, nemyslíš Charles?" poznamenal lodný dôstojník, keď kontroloval lístky cestujúcim.

,, Dúfam, že more nebude také divoké," prikývol jeho spolupracovník.

,, Veď ešte nie sú Vianoce," hlesol posmutne.

,, Veru nie. Očakávam, že prichadzajúcou vianočnou atmosférou ľudia ešte zdivočejú," pritakával druhý. 

Charles práve kontroloval lístok istej mladej slečne odetej v šatách spodiny. Ale tá tvár, prekrásna ani ruža, ľúbezná a čistá, mu bola povedomá. Pripomínala mu obličaj dievčaťa, ktoré kedysi zamlada znal, ale keď opustil domov, o dievčaťu už nepočul. Vlastne tú prekrásnu devu ani nevyhľadal. 

Dievča, ktorého lístok zvieral tak pevne, sa do očí dôstojníka ani nepozrelo. Celú dobu hľadela na drevenú dlážku lode. Jej telo zvieral akýsi stres a nepohodlie. Nechcela byť spoznaná. Obávala sa. Napätie v nej pulzovalo, tak veľmi sa bála odhalenia. Jej manžel už istotne upozornil jeho priateľov a špehov. Nájdu ju. A nebude ani v cieli.

,, Budete ešte dlho držať ten lístok? Rada by som sa usalašila vo svojej kajute. Je mi zima. A ostatní ľudia nebudú radi, že zdržujem," vyslovila príliš upäte, pričom ešte vždy hľadela dolu.

Dôstojník sa zasmial slovám tejto posluhy. Imponoval mu pohľad na skutočne krásnu ženu s malým kufríkom. Podľa jeho mienky nepatrila do najnižšej vrstvy. Niečo mu na nej nesedelo a ten priamy pohľad, niekde ho už videl. Nemohol si však spomenúť. 

Ale potom...

Vybavil sa mu pohľad na dievča z Hertfordshiru, boli priatelia. Sídla ich rodín boli temer len dve míle od seba. A medzi nimi stál mohutný a košatý buk, u ktorého sa vždy za jasného rána stretli. Ale potom Charles utiekol, kvôli vopred dohodnutej svadbe. Utiekol, vzdal sa svojej hodnosti i majetku a plával životom ako dokázal. Uplatnil sa v námorníctve. 

,, Justína?"šepol neisto. Dievča odvrátilo zrak od drevenej dlážky a premeriavalo si dôstojníka. Zavrtela hlavou. Nepoznala onoho mladíka.

,, Justína, si to ty? To som ja Charles, Charles Hopkins."

Jej oči upustili od napätia. Ligotalo sa v nich potešenie. Spomenula si na starého priateľa.

,, Charles!" vletela mu do náručia. ,, Po toľkých rokoch! Najmenej desať!" Objímala ho hodnú chvíľu. 

,, No tak, slečna! Nechajte dôstojníka robiť svoju prácu, nechceme zmeškať loď," pripomínali statní čakajúci na skontrolovanie lístka.

,, Iste," povedala Justína. Charles jej podal lístok a ona odišla do svojej kajuty celkom potešená.

Však jej krok bol nedôverčivý. Obzerala sa navôkol. Nikto ju nesmie nájsť. Bola si však celkom istá, že ju nikto nespozoroval. A preto usúdila, že je čas prezliecť sa do hodnotnejšieho šatstva.

Z malého kufríka vybrala hnedé saténové šaty s krajkami. Upravila si spodničku a natiahla si šaty. Premenila sa na krásnu ženu, na ženu vyššieho postavenia, ktorého je hodná.

Vlasy si upravila taktiež, už ich nemala zopnuté len sponou, ale boli oveľa prepracovanejšie. Kajuta bola malá, ale postačila. Posteľ drevená, vŕzgala veľmi nepríjemne. Cez okrúhle okienko mohla pozorovať pohyb na mori. 

Hoci cesta trvala len pol dňa, cestujúci mali možnosť ( ak si zaplatili) oddýchnuť si v kajute. Justína ale zatiaľ nemala tú potrebu. Nechala si ta svoje veci a veľmi odvážne sa snažila vyhľadať svojho starého priateľa. 

Keď loď vyplávala z prístavu, Charles sa pokúsil urobiť to isté. Ale akokoľvek hľadal, nemal možnosť nájsť ju. Charles však hľadal dievčinu s peknou tvárou však odetú v handrách spodiny, odetú v handrách pochabej slúžky. Nenašiel ju.

A tak sa motal na palube lodi a dúfal v to, že ju uvidí.

,,  Charles!" ozvalo sa volanie na jeho meno. Volala ho slečne alebo pani, nebol si tým istý, veľmi vysokého postavenia, čo sa týkalo jej oblečenia.

,, Charles! To som ja, Justína!" húkala do neho. Ale on stál ak prikovaný, zmiatla ho. A veľmi.

,, Kde si zobrala tie šaty? Vari si ich.."

,, ... neukradla? Nie, Charles, to sa nemusíš báť. Tie šaty sú moje," uistila ho.

,, Al mala si odeté šaty spodiny," namietal.

,,Áno, to mala. Ale bolo to len maskovanie."

,, Maskovanie? Justína, čo porábaš? Vari utekáš?"

,, Áno, praktizujem tvoju skúsenosť," odvetila mu posmešne.

,, Aj teba chcú vydať za niekoho, koho si nikdy nevidela?" Justína zosmutnela, pokrútila hlavou.

,, Nie. Bohužiaľ už ma vydali. Utekám pred manželom. Nemilujem ho!" zvreskla.

,, A kto je tvoj manžel?" opýtal sa zvedavo, pričom chápal ťažkosti jej situácie.

,, Alexander Jeffrey," odvetila sklamane.

,, Nerob si žarty! Jeho rodina je veľmi významná, kedysi som pre nich pracoval, ale odišiel som. Teraz skutočne! Kto je tvoj manžel!"

,, Alexander Jeffrey! Moje meno je Justína Jeffreyová! Skutočne! Ale radšej by som bola, keby to bol len banálny žart!" plakala. Charles utrel dávnej priateľke slzy.

,, No! Lady Justína Jeffreyová! S čím vám môžem poslúžiť? Nechcete vyleštiť vaše kožené topánočky!" žartoval. Justína sa zasmiala. Neprišlo jej to vtipné, to nie, ale milé. Snažil sa ju rozosmiať.