Príbeh zo starého Anglicka

Prázdnota v prázdnote

Zabudlo sa. Ó, a ako veľmi. Je až natoľko nepravdepodobné, aká dokáže byť nestálosť ľudskej povahy.  Človek, ktorý kedysi mienil to, mieni teraz hento. Vraj názor a skutočnosť nemajú nič spoločné. Nie? Veď podľa onej skutočnosti mienime náš názor. Čistá pomätenosť. Ale dokedy? Zabudli. Nechcú poznať budúcnosť a radšej teda zabudli. Do hlavy dostal sa im akýsi divný červík hlúposti, plný nepravdivých rečí. Avšak za pravdu mu dávajú. Červík vzbudil isté rozhorčenie, vzbudil poplach v tele, čo vyvolalo následnú reakcie postihnutých absurdnosťou a krutosťou oných viet, ktoré boli vpustené bez mihnutia oka, ako nejaký roj komárov do spoločnosti. A tieto veľmi nepríjemné reči znepriatelili dvoch jedincov, ktorí už vlastne boli v istom nepriateľskom postoji, však tentoraz to bolo definitívne nepriateľstvo. A táto nevraživosť medzi dvomi osobami vyvolala obrovský rozruch. A preto zabudli. 

o mesiac neskôr

Do severného salónika, kde sa Justína trápila s príliš hrubou ihlou na vyšívanie, vstúpila služobná.

,, Pani Jeffreyová, mám vám oznámiť, že váš manžel odcestoval do Mesta za prácou. Nechcel vás touto informáciou rušiť, a preto odišiel bez rozlúčenia. Ako mi sám povedal, ide o veľmi súrnu záležitosť," slúžka sa poklonila odišla.

Alexander Jeffrey sa za celý mesiac v ich sídle zdržal sotva tri dni. Neustále odchádzal za urgentnou prácou. Nenávidel ju. Od tej doby... Nenávidela ho. Od toho istého času ako on ju. Zalapala po dychu a nechtiac si ihlu pichla do prstu ako do látky. Od oného spomínaného času sa k nej správa ako k chudere. Rozkazuje, kričí, očierňuje. Justína neustále pociťuje akúsi nevôlu a pichľavú bolesť v hrudi. Každý boží deň márni čas v severnom salóniku vyšívaním. Aká márnotratná činnosť... Na knihy zabudla, vytratili sa jej z hlavy rovnako ako všetky krásne spomienky. Nemala žiadnu náladu, nemala ani chuť. Nemala s nikým kontakt, zmocnil sa jej akýsi nepokoj, možno šialenstvo. Údmi jej mykalo proti vôli, vystieralo chrbát, kedy práve nechcela. Pociťovala akúsi triašku. Jednoznačne vedela, že hrozí jej akýsi rozklad. Stratila spojenie a kontakt so skutočným svetom plným farieb. Prázdnota v prázdnote.

A čas plynul. Nestalo sa nič, čo by sa stať nemalo, lebo ona robila dookola to isté. Čas plynul, ako len hodiny plynú, zrazu je pol desiatej namiesto ôsmej.

 Len preč z toho domu! Zblázni sa, ak neunikne! 

Keď hodiny na kostolnej veži so susednej dediny odbili jedenásť, Justína usúdila, že je vhodný čas na spánok. Po lícach jej tiekli ľadové slzy. Boh jej predurčil osud, osud poslúcha jedine Boha.

V ponurom osvetlení sviečok obliekla si košeľu a zaľahla do postele. Bolesť v hrudi ju neopúšťala. Akosi blúdila mysľou. Rozhodla sa, že zajtra navštívi kostol.

Ráno bolo nevšedne iné, ako predchádzajúce. Jeffreyho neprítomnosť nepatrilo k nevšednému zjaveniu. Dnes sa jej dom nezdal až taký mŕtvolný ako včera. Všetky slúžky sužovalo Justínine utrpenie. Ba dokonca aj ony si za chrbtom šuškali, že ich pán sa po návrate z výletu do Mesta so svojou ženou veľmi zmenil. Bol agresívnejší a namosúrený. Nemali možnosť poznať i jeho druhú tvár. Až doteraz.

Až doteraz.

,,  Počuj, Jana, o koľkej hodine je otvorený kostol, chcela by som sa ísť pomodliť," pýtala sa Justína služobnej.

,, Pani načo by ste chodili takto ďaleko? Vaše sídlo má modlitebnú kaplnku," odvetila posluha.

Všetci zamestnanci sídla mali za úlohu nepúšťať Justínu z domu. Bolo to nariadenie.

,, Nie je to moje sídlo, ale sídlo Alexandra Jeffreyho. Nechcem navštíviť jeho kaplnku. Chcem sa pomodliť v kostole. Povedz, posluha, kedy je otvorený kostol?" nahnevane zo seba vyspievala pani Jeffreyová.

,, Neviem," šepla mladá deva.

,, Pochádzaš vari z tej dediny, chodíš ta modliť sa za svojich blížnych a nevieš? Ale áno. Vieš. Len nepovieš. Prečo?" tentoraz už Justína plačlivo po slabikách vyslovovala slová.

,, Váš manžel, povedal..."

Vtom ju prerušila Justína: ,, Nedbám na to, čo povedal. Nepotrebujem tvoju pomoc. Ďakujem." Odišla. Vyparila sa ako duch pred očami uplakanej slúžky. Bála sa, že príde o svoju prácu.

Strach bol teraz neodmysliteľnou súčasťou domu. Rovnako zmenená bola aj Justína. Táto zmena jej trhala srdce. 

AHojte! Chcem sa vám veľmi poďakovať, že Príbeh zo starého Anglicka čítate! Vždy ma potešíte vašimi komentármi či hviezdičkami. Zo srdca vám veľmi Ďakujem. Ste proste Best! ♥♥♥