Príbeh zo starého Anglicka

Ako veľmi len túžime...

Milý čitateľ, veľmi sa ti ospravedlňujem ak som ťa uviedla do pochybností a nevedomosti, prečo tak vlastne pán Bennington konal a ako je vlastne možné, že bolo odhalené Webberovo tajomstvo.

Nuž, teraz nadišiel ten čas, aby som ťa uviedla do správnosti tohto príbehu. Dúfam, že sa nehneváš a v tejto chvíli si svoju pochybnosť či nevedomosť môžeš vyplniť správnymi udalosťami.

Ako som spomínala ten deň, kedy pán Webber vyslovil tú krásnu vetu Justíne, bola na návšteve u Benningtonovcov pani Forestová. Táto žena je v Hertfordshiru preslávená učiteľka, tomu niet pochýb, ale zväčša ju poznajú ako klebetnú dámu. Pani Lucia Forestová je manželkou vysokopostaveného právnika, ktorý je uznávaný v celom Anglicku. Spolu s jeho ženou vlastnia honosné sídlo v tomto kraji.

To, že pán Webber a slečna Benningtonová mali k sebe veľmi blízko, vedel už celý kraj vďaka matke Benningtonovej. Mnohí sa dostali do nevedomosti, kto je tento mladý muž, aký je jeho majetok, čo vlastne je zač. A tak celý kraj žil len v obyčajných domnienkach a predstavách. Lenže muž pani Forestovej je spoločník pána Jeffreyho a dôverný priateľ. 

Jedno popoludnie boli on a jeho manželka pozvaní na večeru do letného sídla veľaváženej rodiny Jeffreyovcov. Pani Forestová, ktorá mala veľký záujem dozvedieť sa o tomto v očiach kraja neznámom mladom mužovi. A tak Jeffreyovci rozprávali. Francúz, zverenec ich syna, vyštudoval Oxford a tu padla otázka na jeho rodinu. Vraj sú veľmi chudobní Parížania a každý deň vypekajú pečivá pre francúzskeho cisára. Ich najstarší syn Ronald Webber bol poslaný do Anglicka, aby zaopatril ako tak seba a mohol im posielať peniaze.  A potom sa rečnilo ďalej, pani Forestová si urobila veľmi nepresný obrázok mladého Webbera a presne taký ho vykreslila aj Benningtonovcom. 

A čerešničkou na torte oného večera bolo, keď Forestovci odchádzali uvideli veľmi podobnú osobu podobajúcu sa na Webbera oblečenú v mundúre záhradník ako polieva kvety. Jeffreyovci pritakali správnosti úvahe pani Forestovej.

Na návšteve u Benningtonovcov si mnohé veci učiteľka aj vymyslela, chcela, aby jej prejav voči Ronaldovi znel s čo najväčším pohŕdaním. 

,, Takto nás oklamať!" zhúkla pani Benningtonová.

,, Veľmi podlé," pritakal jej muž.

,, A bolo by sa mu to určite podarilo, ak by som vám skôr nevypovedala, čo je vo veci. Mám isté tušenie, že dnes ju požiada o ruku."

,, Drahý, tomu musíš zabrániť. Nedovolíš mu vziať si našu dcére, všakže?"

,, Ale ty si sama povedala, že ak si nájde ženích do konca mesiaca..."

,, Nie! Nepokračuj! Vravela som rovnakého postavenia! A ten muž je chudobný ako kostolná myš! Nie. Za žiadnu cenu si Justínu nevezme. Je to obyčajný podvodník!" oponovala.

,, Ako ho môžeš nazvať podvodníkom, keď má čistejšie a úprimnejšie srdce ako ty? Vari nás oklamal? Nevyjadril sa o svojom pôvode a pokým tu ešte stojím, viem, že ani my sme neprejavili záujem opýtať sa na jeho postavenie a rodinu! Neoklamal nás! To len ty si si namýšľala jeho bohatstvo! Bohatý je, no uznaj! Bohatý v srdci!"

,, Ale veď rozprával nám o Paríži a...." Pani Benningtonová nedokázala predýchať slová jej muža.

,, To áno, vrave, ale nespomenul ani seba, ani jeho rodinu. Podľa mňa by sa Justína mala za neho vydať." Namietal pán Bennington, zavše múdry a pokojný.

,, Nie! Nevystavím svoju dcéru úplnej chudobe! Kážem ti drahý, odmietneš ho. Ja už viem, koho si naša dcéra vezme za muža."

,, Sklameš a urazíš jej srdce svojou pýchou a podlosťou, žena?" Vstal pán Bennington a podišiel k nej. Hľadel jej do očí, zračila sa v nich nadradenosť a túžba po moci a peňazí.

,, Bude to pre jej dobro, už som potvrdila sobáš našej dcéry so synom..." nedohovorila.

,, Urobíš to aj za cenu, že vlastná dcéra bude nenávidieť svoju matku a potom celú rodinu? Ako môže byť šťastná s niekym, koho vôbec nepozná. Bude uzatvorená a skľúčená. Nebude ťa už nikdy chcieť vidieť."

,, Ale bude zaobstaraná!" oponovala pani Benningtonová, štekala ako pes, ktorý nedostal ešte večeru.

,, Tvoje srdce je ako skala, ktorú niet a niet rozbiť!" vyhlásil pán Bennington svojej žene a odišiel zo salónika. 

Pani Benningtonová zostala po týchto slovách zarazená, ale vôbec neprejavila kvapku ľútosti, zdalo sa jej veľmi nepravdepodobné, že by povolila od svojej mienky. Justína si o pár dní vezme niekoho iného.

                                                                                                   ***

V tú noc bola ozrutná búrka. Blesky zdobili oblohu rôznymi farbami. Hrmenie zabraňovalo Justíne spánku. Diera v srdci, hlboká, tá puklina nekonečnej bolesti zapríčinila neutlmený pocit ničoty. Svár čo bdel v celom jej tele, oči, ktoré pozorovali farebné blesky, ju nútili plakať. Kamenný výraz v tvári nedokázal prepustiť všetku bolesť. Zlomilo sa puto a môže za to len jej matka. Celú noc strávila v pochybnostiach, neznalosti a spor jej myšlienok kládol mnoho otázok.

Láska, čo to vlastne je? Už teraz nevedela. Necítila. Ako kameň, ľadová a strohá, postávala u okenice a vyhliadala von. Na čo čakala? Alebo na koho? 

Všetko, čo doteraz mala, bolo stratené v pustatine, z ktorej niet a niet sa dostať späť. 

Hlas jej šepkal: Ľúbim ťa, Ronald! Ľúbim. Vráť sa! Vráť sa, späť!

Lenže vedela, že sa nevráti. Nevedela, čo stálo za jeho náhlym útekom bez vysvetlenia. Ale vedela, že jej matka, tá slov bosorka, má na jeho zlyhaní plný podiel.