Príbeh zo starého Anglicka

Dva dni

,,Justína! Justína! Justína!" ozýval sa zúrivý krik. Pršalo. Zúrila ohromná búrka. Vetrisko besnilo a tasilo svoje pazúre. Stromy sa mu ľahostajne podmanili a prevaľovali sa ani kolísky. Fúúú! Fúúú! Fúúú! Hladový vietor! Blato sa lepilo na päty, ťažké čižmy sa do neho zabárali, zanechávali hlboké stopy.  

Nemožné! Nemožné, zdá sa to byť nemožné! Neprekonateľné! Pochybil, vzdáva sa! Nie! Hľadaj! Hľadaj a nájdeš! Krič! Z plného hrdla! Utekaj a maj oči otvorené! 

Nemožné... Vzdáva to. Toľká snaha vzíde navnivoč. Leje a leje ako z krhle. Dážď neustupuje, drží si svoje dominantné postavenie. Naberá na sile. Vietor je jeho dokonalý pomocník. Mohli by sme pomenovať aj ako kat. Vietor Kat. Zničí všetko, čo mu príde pod ruku. Nechá zahynúť...

Bodali ho konáre, bol zmáčaný na kosť. Musí ju nájsť. Musí. Aspoň to pre ňu môže urobiť. Ale to počasie, to ozrutné vetrisko a nehorázny dážď sú neprekonateľnou prekážkou. Naraz nedokáže bojovať s oboma. Nezvládne to. Jeho telo nie, ale srdce áno. Kľučkuje spomedzi stromy, hľadá ako len dokáže, oči ho bolia, núti ich byť v pozore, hľadať... Tvár má celú krvavú. Tenké a zároveň ostré konáre ho dobyli. Cíti obrovský chlad, priam mrzne. Jedno z prekrásnych počasí počas leta v Anglicku. Aké by to asi bolo v Španielsku, určite je ta krajšie. Teraz nemôže zmýšľať o počasí, musí ju nájsť. Ak nie je neskoro. Chce kričať. Ale nedokáže zo seba vydať ani hlásku. Hrdlo mu zviera akási ťažoba. Napokon sa premôže a ešte raz zakričí:

,, Justína!" Však nikto sa neozýva. A bodaj by nie! Veď vietor je sám o sebe hlučný tvor a dážď hlasito vyhráva, že niet šance prekričať ho. Oči na pozore! Oči na pozore! Ale je tak unavený! A je mu zima! Nie! Nesmie o tom zmýšľať! Prvotná je záchrana, potom si môže užiť tepla koľko chce.

Všade samá tma. Blato, mokré bahnisko, ktoré sa lepí ako med. Udrel blesk. Bol to neskutočný hlučný hrom. Trhol so sebou.  Ale potom čosi zbadal. Jeho unavené oči mierili na niečo lesklé zachytené na halúzke krovia. Podišiel bližšie. Bol to kus látky, satén. Určite je jej. Nebude ďaleko. Hnal svoje nohy, kázal im zrýchliť tempo. Ale boli slabé. Blesk udrel druhý raz. Tentoraz si vybral vysokánsky strom neďaleko jeho. Ten v momente praskol a začal sa rútiť na ďalší strom, ktorý však vyzeral veľmi chabo a slabo, a preto bola veľká pravdepodobnosť, že sa zvalia na zem oba.

Kráčal ďalej. O čosi zakopol a zrútil sa tvárou do mazľavého bahniska. Nemôže to vzdať. Len čo zdvihol svoje slabé telo z blata, uvidel ležiace nevládne telo opreté o kmeň mohutného kroviska. Žiaľ ozval sa obrovský pukot a oné dva spomínané stromy sa rútili na Justínu. Nepremýšľal. Utekal. Snažil sa ju zachrániť. Stromy sa rútili. Kým dopadli na zem, museli prekonať ešte zopár silných kríkov, ktoré sa im nakoniec poddali.

Bežal, dýchal. Jeho nohy nestačili, ale bol na ne prísny. Nesmie sklamať. Justína musí žiť. Jeho srdce by puklo. Je tam! Zachráni ju! Zostáva mu čas. Lenže stromy zapraskali a zrútili sa k zemi.

***

Zbohom

Zvieral papierik v ruke a študoval Justínine písmo. Plakal, z očí sa mu drali slzy a zdobili mu bledú tvár. Nemohol od toho slova odtrhnúť oči. Zbohom. Jediná iskra nádeje... Všetko je stratené. Cíti obrovskú až ubíjajúcu bolesť uprostred svojej hrudi. Neznesiteľné... Neprekonateľné... Plakal ako malý chlapec. Nie je to predsa možné! Stonal. Skuvíňal bolestivo so zármutkom a obrovským sklamaním. Zbohom. Nie je to predsa možné!

Victorka stála pri okne sa utierala si slzy. Dni sú ponuré, hoci od onej tragickej udalosti prešli len dva dni. Dva dni sa zdajú ako celá večnosť. A toľko bolesti! Ako veľmi mala Justínu rada, veď jej predsa zachránila život. Tieto myšlienky vzbudili ďalšie slzy v jej očiach. Teraz už trpieť nebude. 

Roztvorili sa dvere. Vyšiel z nich akýsi čudný pán. Victorka ho už videla, presne pred dvomi dňami, kedy sa to stalo... Bol milý. Vysoký, štíhly postarší pán podal ruku pánu Jeffreymu a niečo mu rozprával. 

,, Myslím, pán Jeffrey, že môžete vojsť. Je schopná sa s vami zhovárať."

,, Schopná?"

,, To záleží na nej."

,, Ďakujem, pán Scott. Budem vás odporúčať po mojich známych. Ďakujem."

,, Poďakujte jej. Bola statočná a bojovala. Nevzdala sa. Ale už budem musieť ísť. Vrátim sa na zajtrajšie popoludnie. Prinesiem nejaké lieky. Dovidenia." Obliekol si dlhý tmavý kabát, nasadil klobúk a odišiel so sprievodom dvoch slúžok.

,, Victorka, choď sa najesť. Obed je pripravený. A popros niektorú zo slúžok, aby sem priniesla nejaké jedlo." Poslúchla a odišla. 

Pán Jeffrey vstúpil do miestnosti. Pri vstupe mu vrazil do nosa zápach liečiv. Závesy ukrývali okná, panovala tma. Podišiel k oknu a vpustil svetlo. Uvidel ležiacu Justínu, vyzerala veľmi choro. Telo mala bledé a doškriabané, pokožku jej zdobili farebné fľaky. Opuchnuté oči naberali tmavofialový odtieň. Nehybne ležala ani mŕtvola. Však chýbal len kúsok a i znej stal by sa taký umrlec. Nereagovala na jeho príchod.

,, Vidím, pani Jeffreyová, že ste sa už druhýkrát pokúsili utiecť," začal Alexander pričom sa približoval k jej lôžku. Chvíľu mlčala.

,, A vy, pán Jeffrey, ste my môj útek už druhýkrát prekazil," odvetila. V jej hlase panovala surovosť.

,, Keď niečo ľúbite, nenecháte si prekĺznuť pomedzi prsty."

,, Vy ľúbite naozaj čudným spôsobom."

,, Myslím, že nastolím nový spôsob ľúbenia. Budem vás zahŕňať toľkou láskou až z nej nadobudnete pocit šialenosti."

,, Pocit šialenosti? Ten mám od začiatku nášho manželstva, pane."

,, Justína, teraz sa to zmení."

,, A v čom, pane? Klamali ste mi, vyhrážali ste sa mi, označovali nehoráznymi menami, nadávali ste mi a teraz sa to má zmeniť. Trpela som. Odlúčili ste ma od Neho, ani ste nemali toľkej odvahy povedať mi, že je mŕtvy. A teraz vyžadujete zmenu?"

,, Uvedomil som si svoje chyby. Prosím, nevyčítajte mi ich, bo všetko znám. Krútia sa mi v mojej hlave a bodajú ma, strhávajú zo mňa kožu, cítim sa vinne. Prosím, dajte mi druhú šancu."

,, Neverím vám. Vysmievate sa mi. Nik sa nezmení, nie k dobrému."

,, Iste. Neveríte mojim slovám, hoci už pravdivejšie rozprávať nedokážem. Urobil som rozhodnutie. Vŕtalo mi v hlave dva dni, ktoré ste tu trávili v hrozných mukách. Dám vám slobodu. Môžete pracovať. Našiel som pre vás prácu guvernantky. Môžete ma opustiť. Dávam vám povolenie. Hneď, čo sa zotavíte, máte v rukách vlastný osud. Nechcem riskovať, že by váš ďalší útek skutočne skončil smrťou."

Pán dohovoril, utrel si slzy na tvári a odišiel.

Justína neverila vlastný očiam i ušiam. Čo sa preboha stalo? Dal jej slobody. Môže odísť. Ale nemá kam. Dovolí jej pracovať, bude konečne tou, ktorou chcela byť. Guvernantka. Ako krásne to slovo znie. A vrátila sa do ríše snov...