Príbeh zo starého Anglicka

Ponáhľaj sa, Justína!

Spala veľmi, ale veľmi tvrdo. Skutočne usúdila, že to bol naozaj pokojný a ľahký spánok, akokoľvek zneuctila svoje postavenie tým, že spala kdesi v búde na zatuchlej slame. Vstala priskoro, temer chvíľu po brieždení. Opustila búdu a zanechala ju bez jedine poškvrny akoby v nej ani nedriemala. Uchopila kufrík príliš silno až jej ruku zdobil naružovelý odtlačok. Dala sa na pochod. Ostávalo jej niekoľko míľ, aby sa dostala do mesta London Colney. Už dva dni bola na ceste. Ľudia ňou pohŕdali, keď žiadala džbán vody či kúsok chleba. Pohŕdali vlastne každým, kto blúdil krajinou, kto nemal domov alebo sa len azda stratil. Hľadeli svojho, do druhých sa nestarali. No však i tu sa našla jedna starenka, ktorá ochotne ponúkla dievčine dobrého jedla a kvapke vína namiesto vody. Napokon prejavila až natoľko svoju láskavosť, že synovi nariadila, aby Justínu na svojom hospodárskom voze odniesol do oného spomínaného mesta. Nuž, ale čo šťastie neželá, zopár míľ pre konečným cieľom prišiel nehorázny lejak, Justína premokla na kosť a starenkin syn jak by smäd. Nebol rovnako ochotný ako jeho matka, a preto Justínu vyložil za malou dedinkou, nechal ju osudu.

Pustila sa do slatín, vbárala sa kolenami do hustého porastu. Obkolesovali ju vysoké svahy však nad ňou sa rozprestierala jasná obloha. Potom ako lesná víla prechádzala trávnatou lúkou či úrodnými poľami. V bahne za sebou zanechávala odtlačky, zreteľne by ste mohli zazrieť vernú kópiu jej drobnej nohy. Dosiaľ vôbec nepremýšľala, len ustráchane načúvala a obzerala sa okolo seba. Možno by si priznala, akú hlúposť práve urobila. Trvalo dlho kým sa dostala do London Colney, ale keď kostolné hodiny odbili desať hodín, Justína práve podávala dva šilingy pekárke za čerstvé a voňavé pečivo. Jej žalúdok už akosi potreboval naplniť. 

Jej šaty boli špinavé, uvedomovala si to, ale nemala žiadny priestor na to, aby sa prezliekla do hodvábu. Pobrala sa ďalej no zmohla ju únava, a preto sa posadila pri strom. Odpočívala. Ako tam pokľudne sedela, započula hrkot kolies. Blížil sa koč. Postavila sa na nohy odhodlaná stoj čo stoj vybehnúť na cestu. Zdvihla ruku a koč zastal. Nasadla a nariadila kočíšovi nech ju odvezie, no najlepšie by bolo do Londýna. Ale mužovi sa jej žiadosť nepozdávala, preto súhlasil, že konečná bude v Borhamwoode. Do Londýna ju odvezie iný koč. Však tento nie.                                Justína mala dosť peňazí na to, aby presvedčila kočíša na priamu cestu do Mesta, ale vzdorovito odmietol, ba priam sa vyhrážal, že nepovezie ju ani do Borhamwoodu.

Noc prespali v malom hostinci v Potter Bar. A ráno opäť pokračovali.

Cesta bola úmorná, koč sa rútil z jednej strany na druhú kvôli obrovským balvanom na ceste. 

Justína myslela na smutný útek a na blúdenie bez domova, však neodkladne bažila po tom, aby patrila Ronaldovi. Mala však strach, ten strach bol ako hrot šípa v hrudi. Nemohla ani vo sne predsa tušiť, aké následky prídu po tomto útoku. Nemohla predsa tušiť, čo urobí Jeffrey. Nemohla.

Neprinášalo jej žiadnu útechu to, že svoje počínanie pokladala za správne. Na obličaju mala pritisnuté dlane. 

Uplynuli dva dni. Justína zaplatila kočíšovi päťdesiat šilingov. Vysadil ju na námestí Borhamwoodu. Pri domoch boli odstavené obrovské čierne koče, a tak smerovala k nim. 

,, Odjazd do Londýna bude o desať minút. Nasadať panstvo! Ďalší koč vás odvezie len na druhý deň!" Hlásal ktosi, kdesi. Ale kde? Aha! Tam, za obrovskou fontánou, stál hnedý koč. Nebolo v ňom mnoho ľudí, možno traja, viac nie. Zostalo ešte miesto pre ňu. Ponáhľaj sa Justína! Len desať minút! A ten koč nie je blízko! Ponáhľaj sa! 

A tak sa dievčina rozbehla, hnala a hnala, už sily jej nestačili. Koč stál na druhom konci námestia. 

Ozvalo sa trúbenie! ,, Odchádzame! Posledné minúty tikajú!" húkal kočíš.

Ponáhľaj sa! Ešte kúsok! Rýchlo!

Nie! Preveliká škoda! Nestihla! Koč sa rozbehol a smeroval von z mesta.

,, Zastavte! Zastavte! Počkajte!" kričala z plného hrdla. Ach, chúďa Justína.

Ale čo? Koč akoby zázrakom zastavil. Justína dobehla. 

,, Ako vždy musí byť niekto posledný, a vari vy posluha máte dosť peňazí na takú dlhú cestu?" opýtal sa mladý kočíš.

,, Vari by som sa vás netrúfla zastaviť, ak by som nemala," odvrkla zadychčane Justína.

,, Tak si nastúpte," otvoril mladík dvierka od koča, zobral Justíne kufrík a priviazal ho k ďalším na strechu kočiara.

Ozvalo sa opäť trúbenie. Koč sa rozbehol a tentoraz aj s Justínou. Aké to šťastie malo dievča! Aké šťastie!