Príbeh zo starého Anglicka

Opäť úpadok

,, Môžem vám nejako pomôcť, pane?" spýtala sa Justína poznove. Jazdec bol zahalený v tmavom plášti, preto nemohla vidieť do jeho tváre.

Chcela byť aspoň trochu užitočná alebo úslužná, pristúpila k nemu.

,, Ak ste sa zranili a potrebujete pomôcť, pane, môžem zájsť do tunajšej dedinky,"

,, Vďačím vám za prejavený záujem, no nemám zlomené kosti, zaobídem sa sám. Vstal a skusmo pohýbal chodidlami. Konečne naskytol sa Justíne pohľad na oného muža. Milý čitateľ, je ľahko uveriteľné a také náhodné, že onen spomínaný jazdec, je vlastne pán Jeffrey? Ako sa osud pohráva a ako aj v tých najrozličnejších spôsoboch ich dobiedza k spoločnej ceste životom. Uveril by si, že v takúto najnepravdepodobnejšiu chvíľu stal sa nepravdepodobný a veľmi neočakávaný zvrat?

,, Och, pane, nespoznala som váš hlas," zjojkla Justína.

Pán Jeffrey sa usmial.

,, Pane, naozaj nie ste zranený?" spytovala sa opäť.

,, Nie, ale mohla by ste aspoň chytiť môjho koňa, prosím," zasmial sa. No v Justíne sa čosi ozvalo, bol to hnev, hnev, ktorý požral jej doterajšiu radosť.

Keď Justína chytila koňa za uzdu, čo bolo veľmi namáhavé, lebo zviera bolo bujné  a neustále divoko skákalo a erdžalo. 

,, Nečakali sme vás dnešný deň, vlastne sme nemali žiaden poznatok o tom, kedy sa vrátite," prejavila rozhorčenie cestou späť do Jeffreyovského sídla.

,, Ospravedlňte ma, žiaľ bol som zvyknutý na samotu, vždy som sa s ňou pasoval a bol som sám sebe pánom, nemusel som nikomu nič oznamovať, jednoducho môj mozog ešte neakceptoval novinku, že mám ženu," vysvetlil. Justíne sa táto odpoveď priečila.

,, A čo získalo vedomie, že tu v tomto kraji, máte osobu, ktorú ste si pred mesiacom vzali a necháte ju hneď samotnú vo vašom obrovskom a monotónnom sídle. Z čoho ste usúdili, že to dievča bude šťastnejšie ak ju vystavíte samote. I napriek skutočnosti, že ona si vás vzala z donútenia a nie z vlastnej vôle, či z vôle srdca, no vy ste ju nechali samotnú," vyjavila všetky jej doterajšie pocity.

,, Moja práca, ako iste viete- som právnik, si kladie istú zodpovednosť, nemôžem len tak brať ohľady na každého, kto žije v mojom sídle. Podľa vás by som mal vziať aj tú posluhu, lebo by im smutno bolo bez mojej prítomnosti."

,, Ste namyslený pane, prečo ste potom zničil život toho dievčaťa, keď ju mienite nechať samotnú vo vašom sídle?"

,, Podľa vás, som vám zničil život?"

,, Boli ste jedna z príčin, čo zničila život mne i vášmu priateľovi, spomínate si na Ronalda Webbera?"

To meno v ňom vyvolalo istý pocit, začal sršať hnevom.  Keď ti teraz rozpoviem, milý čitateľ, akú ohavnosť vykonal Justínin pohnevaný manžel, budeš veľmi prekvapený. Rozpršalo sa a oni mali pred sebou ešte míľu cesty. No v tom, veľmi nasrdene a namyslene, vyskočil Alexander Jeffrey na koňa a uháňal pod strechu svojho domu. Nechal ta Justínu a vystavil ju tak väčšej pravdepodobnosti, že ochorie. Už dávno bola zvyknutá na takýto pohŕdavý a neochotný prístup. Justína stisla zuby a hnevom dupla nohou do blatistej cesty.

Všetci sa nazdávajú, že život je dokonalý, všetci veria presladeným románom so šťastným koncom. Šťastie je len ilúzia. Šťastie je len obyčajné a zaužívané slovo, žiadna magická vlastnosť ani obdivuhodná schopnosť. Je to len slovko, ktoré nepopisuje nič iné len obyčajné klamstvom bo šťastia niet. A Justína to presne vedela. To, že si namýšľala, že posledný týždeň, ktorý strávila s Isabelle, bola šťastná, zistila až teraz, keď stála ani socha a nechala svoje šaty moknúť. Nebolo to šťastie, bol to pocit lásky malého dievčatka, pocit, v ktorom nepanovala samota.

Cesta bola zdĺhavá. Jemné topánky, ktoré mala obuté, sa jej zabárali do bahna. Domov sa vrátila celá zmáčaná a zablatená. 

Dnes je tu opäť jedna zo smutnejších častí, ale nebojte, ešte si Justína prejde cestou, nie príliš peknou, ale oni to zvládnu! Ďakujem vám všetkým, že čítate tento príbeh a vždy ma potešíte komentármi či votes. :D